All posts in Cestovanie

Konala sa ešte niekedy koncom mája, teraz som však našiel k nej niekoľko fotografii, tak že ju spomeniem aj tu. Proste malo ísť o tradičnú opekačku s nasledovným plánom: dopraviť sa na nie príliš vzdialene miesto s kopou polotovarov, tie následne tepelne upraviť a skonzumovať, po splnení úlohy sa s plným bruchom vrátiť naspäť. Celý týždeň som sa na to tešil, miesto nebolo vopred určené ale to nevadilo. Vyrazili sme ešte za svetla, svetlo už bolo dlhšie takže pohoda. Asi po 14 tich kilometroch sme konečne našil miesto podľa našich predstáv. Na nemilé prekvapenie som zistil, že som práve dostal defekt. To mi však nepokazilo nijako náladu a natlačil som sa poriadne. Cesta domov trvala asi dve hodinky, všade bola totálna tma takže aj to malo svoju atmosféru. Vôbec ma neštvalo, že sa jazda na bajku náhle zmenila na vychádzku, po toľkých špekáčikoch a pivu aspoň vytrávilo. Toľko moja slohová práca na tému najkrajší zážitok z prázdnin, prepáčte ale proste mi to nedalo.

Ešte začiatkom minulého mesiaca keď bolo slniečko viac zubaté a o behaní v tričku sa nám mohlo len zdať sme z kamošom absolvovali menší výlet po stopách československého opevnenia na Záhorí. Na začiatok dám menšie intro. Áno ide o malé železobetónové bunkre rozosiate po značnej časti západného Slovenska, kapitolou samou o sebe je Česká republika. Tieto tzv. ropíky sa sa budovali v rokoch 1936 až 1938, úlohu nad realizáciou prác malo Ředitelství opevňovacích prací alebo ŘOP – z toho ten názov. Išlo o malé pevnosti s takmer jednotným tvarom, samozrejme niektoré úplne špecifickým a neštandardným. To že kompletná línia bola odovzdaná do rúk Nemcom ešte pred dokončením a bez jediného výstrelu je dnes už holým faktom a nezostáva nám nič iné, než nad ňou polemizovať. Zaujímavosťou je, že práve Nemci sa z jej získania mali ohromnú radosť. Dokonca pre Hitlera bolo v Čechách z inscenované ostreľovanie jedného ropíka v roku 1938 húfnicami. Odolal. Niektoré sa aj takto nechválne preslávili. V dnešnej dobe existuje veľké množstvo publikácii, ktoré popisujú každý úsek kde sa bunkre nachádzali, dokonca existujú skupiny ktoré po týchto líniách chodia a monitorujú ich stav. Niektoré sa podarilo zachrániť a zrekonštruovať do pôvodného stavu niekoľkým nadšencami. Taká je prax u našich západných susedov. Mne sa nepodarilo ani v minimálnej výbave vidieť ani jeden a to počet, ktorý som navštívil sa dá už počítať na stovky.

Keďže v žijem na totálnej rovinke a hory ktoré mam tak rád som si musel kompenzovať inými vecami tak prišiel rad na opevnenie. V blízkom okolí ich je asi tridsať. Až časom som pochopil, že ich umiestnenie nieje čisto náhodné – ide buď o nejaké línie alebo uzávery. Tak isto sú na nich badateľné isté rozdieli. A tak som sa o ne začal zaujímať troška viac. Tak isto som mal vidinu, že raz nájdeme niečo z výbavy čo sme doteraz nevideli. To bolo možno reálne tak pred desiatimi rokmi. Teraz sú kompletne vyrabované a ich všetok kovový „obsah“ skončil dávno v zberných surovinách. 

Po ich stopách sa dá vydať len v jesenných alebo zimných mesiacoch. Na jar a v lete sú často zarastené bujnou vegetáciou. Pokiaľ neviete presne kde sa ropík nachádza je celkom obtiažne ho tak nejako naslepo nájsť. O tých najbližších vieme, navštívili sme aj tie vzdialenejšie – kamoš o nich pripravuje web a ja som sa rozhodol ku každému spraviť foto dokumentáciu. Takže začali sme najsevernejším úsekom, ktorý sa nachádza pri obci Moravský Svätý Ján. Nachádzajú sa tu bunkre s poradovými číslami 1, 2 a 3. v podstate ide o miesto kde sa spája Česká, Rakúska a naša hranica. Niektoré objekty sa nachádzali v záplavovej oblasti a ich prieskum si vyžadoval značnú mieru adrenalínu. Iné boli pekne po kope a pri fotení piateho v poradí som mal pocit, že stále je to ten istý. Dokopy sme preskúmali 23 ropíkov, ich polohu sme u všetkých nevedeli, mali sme maximálne opis typu „pri ceste“, „pri potoku“ a pod. Čo bol nejeden raz veľmi široký pojem. V podstate až na posledný sme našli všetky za celý deň zo spomínaného úseku – predsa len noc ešte padala o niečo skorej ako teraz. 

Úsek Moravský Svätý Ján patril pod stavebný úsek LVI. s dátumom zadania 30.6.1938 za čiastku 2,056.405.90 Kč. Povodne sa tu malo postaviť 56 ropíkov, ale realizovaných bolo len 21. Plán sa tak podarilo splniť na 37 percent. Ďalšie hľadanie „pokladov“ na ďalšom úseku sa posunulo až na neskorú jeseň, kedy vegetácia opäť opadne. Tento raz sú na rade miesta na ktorých sme ešte neboli a v postate niesu ani nejako bravúrne popísané. Ak vás táto téma viac zaujíma skúste zamieri na web ropiky.net

No trvalo to takmer tri mesiace, ale konečne som sa dokopal k uverejneniu fotografii z Baselu. Zatriedené sú do troch galérii (podľa dní) plus jedna špeciálna zo zoo. Naviac tie „umeleckejšie“ môžete sledovať aj na mojom fotoblogu, kde takéto kúsky publikujem – na každý deň jedna (až do februára).

Tu nájdete rovných 400 fotografii – stačí kliknúť na galériu.

Čítaj ďalej →

Na dovolenku nejak nezostal čas cez leto tak sa posunula až na jeseň, ako som avizoval v niektorom z predchádzajúcich spotov. Nehovorím, že nemám rád ležanie niekde pri vode, žúrky a tak. Jednoducho som si dal záväzok že každý rok chcem pozrieť do nejakej metropole. Spoznávať inú kultúru, spôsob života a vidieť niečo nové a zaujímavé. Ak si odmyslím Viedeň či Prahu (ktorej opakovaciu návštevu už dlho odkladám) minulý rok som navštívil Londýn, tento som mal možnosť vidieť tretie najväčšie Švajčiarske mesto Basel, alebo ak chcete slovensky tak Bazilej. Cena leteniek je pri nízko nákladových spoločnostiach v turistickej triede mimoriadne zaujímavá a dostupná pre každého, ak ešte nájdete dobré ubytovanie nieje nad čím váhať.

Všetko začalo v piatok na obed, let trvá hodinu a pol. Po prílete treba dávať pozor kde vystúpite nakoľko ide o medzinárodné letisko pre Švajčiarsko a aj Francúzko – Basel/Mulhouse. Lístok z letiska stojí asi dva a pol eura. Ubytovanie sme mali v Basel Back Pack, na výber však máte od hostelov cez hotely až po Hilton. Vrámci ubytovania sme dostali Mobility Ticket na dve zóny, takže počas cele´ho pobytu sme mohli cestovať po celom meste zdarma. Prvý večer bolo menšie zoznamovanie s mestom, druhý deň pamiatky, múzeá, galéria a zoo. Tretí sme si nechali voľnejší a spoznávali širšie okolie mesta, menšia odbočka do Nemecka a odtiaľ do Francúzska – toľko v skratke.

Teraz pár postrehov k tradičným šokom stredo-európana z postkomunistickej krajiny. Švajčiari si mimoriadne potrpia na dopravu. Spoje jazdia maximálne presne a spoľahlivo, či už ide o autobus, električky alebo vlaky. Všade je čisto a cestovné poriadky sú prehľadné, dojem presnosti umocňujú svetelné tabule na každej zastávke časom do najbližšieho príjazdu spoju. Na cestách hrajú prím chodci a cyklisti ktorých je všade stále veľa. Cesty sú rozdelené rovnomerne a každý účastník cestnej prevádzky má svoje miesto. Ale pozor cyklisti nejazdia najpomalšie, na druhú stranu sa tomu nedá čudovať kedže ich nemá ani kto ohroziť. Prechodov a križovatiek zo svetelnou signalizáciou je tu naozaj málo, napriek tomu nevznikajú žiadne kolízie. Vodiči na vás ochotne počkajú ak dobiehate na spoj, prípadne vám pomôžu z batožinou či kúpou správneho lístka na letisko. Kontrolu sme nezažili žiadnu, no na čierno sa nevyplatí cestovať – pokuta je až 100 CHF.

Kultúrnych pamiatok je v meste niekoľko, staré kostoly, okružné náučné jazdy a podobne. Obľúbenou atrakciou je plavba z jedného brehu Rýna na druhý v malej loďke. Ta premáva od skorého rána do tmy pri sviečkach. Cena je 1.60 CHF. V meste nájdete aj Prírodovedecké múzeum, Múzeum kultúry a Mestské historické múzeum v ktorom sa dozviete všetko podstatne o tomto meste od prvých zmienok, cez vojny až po súčasnosť. Cez víkend bývajú trhy, kde každý predáva doslova to čo nájde. Pôsobí to veľmi zaujímavo a je to taká hra farieb. Ak vás zaujímajú galérie či divadlá tak tie sa tu počítajú na desiatky. Každý večer si môžete vybrať niečo a určite by ste sa pár rokov nenudili. Mesto má aj botanickú záhradu a zoo. V ZOO Basel sme strávili niekoľko hodín, ide o mimoriadne veľkú expozíciu. Pre umocnenie pocitu slobody zvierat sú namiesto mreží použité hlboké vodné jamy. Pôsobí to naozaj dobre. V meste je využité každé miestečko, nájdete tu veľa historických budov, všade je veľa zelene a Švajčiari si potrpia na fontánky. Tie sú na každom roku. Ceny za vstupy sa pohybujú rôzne od 7 CHF do 18 CHF, niekde je zľava pre mladých ľudí do 26 rokov. Inde zase vstup prvú nedeľu v mesiaci zdarma ako sme mali šťastie my.

Osobne na mňa obyvateľstvo pôsobilo veľmi spokojne, proste iná mentalita a iné starosti z ľudí priam vyžarovali. Až ta neskutočná pohoda bola po pár dňoch neznesiteľná. Väčšina informácii je v nemčine, dohovoríte sa tu tiež francúzsky a veľa ľudí ovláda aj angličtinu. Napriek tomu, že Švajčiarsko nieje v Európskej únii môžete tu platiť všade eurom. V obchodoch akceptujú euro bankovky z ktorých vydávajú v švajčiarskych frankoch.

Najesť sa dá buď v klasických reštauráciach alebo rôznych kaviarňach, predajniach koláčikov či pečiva alebo fastfoodoch. Často vidieť pikniky na brehoch Rýnu a v parkoch. Najmä mladí ľudia zoberú nejakú basu piva, vodnú fajku a posedávajú na nábreží s výhľadom na osvetlené mosty a mesto. Ceny potravín sú v obchodoch priemerne o troška vyššie ako u nás, ak sa pozriete detailnejšie dá sa tu nakúpiť aj lacnejšie.

Silno bolo cítiť, že Basel je naozaj robený pre jeho obyvateľov. V meste sú všetky inžinierske siete ťahané pod zemou čo vyzerá lepšie ako napríklad naše monštrózne elektrické stĺpy. Nízkopodlažné spoje a bezbarierový prístup naozaj všade je úplnou samozrejmosťou. Buď sa tu turisti dobre maskujú alebo ich tu chodí minimum, lebo sme stretli za celú dobu len jednu organizovanú skupinku. Za to od nás pýtali babenky cigarety alebo sa zaujímali či sme miestny. To poteší najmä ak sme sa futrovali šniclami z domu a váľali sa od smiech že svoje slovanské správanie nezaprieme. Napriek tomu sme očividne zapadli. Jediné čo sme negatívne hodnotili, že ľudia fajčia stále a naozaj všade. To mi dosť vadilo. Práve keď sme to rozoberali sme na nábreží našli kovový 3D model mesta a najdôležitejšie budovy mali na sebe popis s brailovým písmom. To nás dorazilo, že tu myslia naozaj na každého. Mimochodom ak by to mužskú časť zaujímalo sú tu mimoriadne pekné ženy, väčšinou hnedooké brunetky s tmavšou pleťou – pre mňa raj na zemi. Škatuľkovať sa nedá ale pozerať bolo naozaj na čo. Nemecké typy tu naozaj nehľadajte a ak tak minimálne. Basel je silno multi etnicky, žijú tu vedľa seba indovia s francúzmi či rôzne ázijské národy čo sa samozrejme posledné roky silo premiešava. Ľudia tu chodia prevažne v tmavých a nevýrazných farbách veľmi prevláda čierna.

Basel leží na hranici troch štátov – všetky tri prejdete za menej ako štvrť hodinku pešo. Švajčiarsko nieje ani v schengene a napriek tomu sa doň dostanete ľahšie než zo Slovenska do Čiech. Colnica tu je, kontrola však nijaká. Z Nemecka do Francúzka sme si vychutnali skutočný voľný pohyb osôb a bola to paráda. Ale že ste v inej krajne bolo pohnať ihneď. Iný spôsob jazdy, iné ceny iná čistota atď. Tieto rozdiely spomínam stále úmyselne aj z toho dôvodu, že o Baseli sa toho u nás veľa nedozviete. A aj v tom mále článkov je Basel stále prirovnávaný k Bratislave. Kvôli polohe na hraniciach a malým starým mestom. V skutočnosti je to neporovnateľné. Basel ma množstvo detailov ktorých premakanosť až sem tam vyráža dych. Osvetlenie spínané fotobunkami, aby sa ušetrilo na energii. Alebo mi sme bývali v uličke, ktorá bola kedysi priemyselným územím s výrobnými halami a žeriavmi. S tých zostali len železné konštrukcie, haly sa prebudovali na kino, detskú škôlku, ubytovňu či divadlo. Celý komplex napájali solárne panely a v noci batérie. A čo taký trojúrovňový most, najvyššie jazdili električky a cyklisti, v strede autá za sklom aby boli odhlučnené a dole boli kluby či škola bubnovania a latinských tancov. Bol to hlavný most do Nemecka.

Basel nieje lacné mesto, sú tu stovky značkových obchodíkov a butikov, každá dôležitá značka. Švajčiarske ale aj zahraničné. Ľudia majú dobé autá, bežne tu stretnete Lamborghini Diablo a Porsche Carrera. Ak si však spravíte prehľad myslím, že sa tu dá stráviť romantický či kultúrny víkend. A nieje pochýb že ide o miesto kde by som chcel stráviť jeseň svojho života. Ale veď to poznáte – chcieť je veľmi pekná vlastnosť. S istotou však môžem povedať povedať, že takejto úrovni sa nepriblížime ani za 50 rokov. Jednoducho sme iný.

Návrat na domov bol vcelku zaujímavý, prílet bol skorej ako sa očakávalo. Na stanici vynechala spoj číslo 61 a taxikári krúžili ako supi s úmyslom každého ihneď ošklbať. Ďalší spoj meškal len 6 minút a viezol nás ako kopu hnoja. O vyhrievaných sedadlách som si mohol nechať zdať a vyhriate boli len tie na ktoré svietilo slnko. Ešte že väčšina turistov sa viezla len na hlavnú stanicu a potom čo najďalej odtiaľto. Je smutné že ani tento spoj nemá reprezenatívny charakter. Keby aspoň jeden mal. Po ceste nás vítal stovky zbytočných a otravných bilboardov. Skoro sme zrazili pár chodcov a nestretli ani jedného cyklistu. Čistý čas z letiska domov, čo je niečo okolo 40 kilometrov, bol vyše štyroch hodín. Ale aj tak to tu mam rád…

K spotu som sa snažil vybrať námatkovo niekoľko fotiek, ostatné pridám po pretriedení čo je práca na pár jesenných večerov, abstrakt samozrejme pôjde na fotoblog. Priebežne vás budem informovať. Samozrejme ak som v článku na niečo zabudol smelo reagujte v komentároch.

Konečne som sa po dlhšej dobe dostal na taký ten víkendový výlet z priateľmi. Ono to vlastne nebol ani víkend, ako skorej jedna nedeľa. Ciel bol jasný niekoľko dní vopred, malo ísť o doobednú plavbu z Bratislavy na Devín a späť. Plavba sa začínala o jedenástej hodine, no ja som si privstal už na šiestu aby som to stíhal do Blavy na čas. Bohužiaľ „teta slečna“ za pultom nás odbila s tým, že lístky sú vypredané a jediné čo môže pre nás spraviť je zarezervovať lístky na poobedňajšiu plavbu – tak sme súhlasili. Keďže času bolo naozaj neúrekom nasledovala po dlhšej dobe návšteva kina, takže môžem trošku napovedať že aj z tejto záležitosti môžete v krátkej dobe očakávať menšiu recenziu. Spomínaná poobedná plavba začínala o šestnástej hodine, lístky treba vyzdvihnúť o pol hodiny skorej. Cena spiatočného lístka pre dospelého je 150 Sk, čo je podľa mňa úplne prijateľné. Cesta z prístavu na Devín, čiže proti prúdu trvá hodinku a pol (12 kilometrov), späť len pol hodiny. My sme sa plavili na vyhliadkovej lodi Martin. Loď mala dve paluby – dolnú uzavretú s barom a hornú otvorenú, jej celková kapacita je 160 miest, rýchlosť 20 km/h. Samozrejme na lodi bolo poznať, že už toho veľa pamätá, no sťažovať sa nemôžem na nič. A stavil by som sa že na tej istej som bol pred 12timi rokmi zo základnej školy. Takže určitá nostalgia (: Po tom, čo sme sa dostali pod Devín sme mohli hodinku stráviť podľa vlastného uváženia. Na prehliadku hradu je to málo, tak sme uprednostnili občerstvenie a gril.

Zhrnuté a podčiarknuté – pekný deň v príjemnej spoločnosti. Nebral som to príliš ako atrakciu ale ako menšiu zmenu, možnosť prevetrať Fujinu a hlavne pokecať s priateľmi. Škoda len, že tá organizácia a prvá plavba nám nevyšla, takto sme boli nútený zostať v Blave celý deň až do večera. Ak chcete teda stráviť víkend z kámošmi pri pivečku, zobrať deťúrence von alebo zažiť západ slnka nad Dunajom môžem len odporučiť. Cestovné poriadky, ceny a podrobnejšie info na lod.sk