All posts in Filmy

Mr. Bean je jednoducho kult a ja by som chcel vidieť človeka ktorý ho nepozná. Populárny britský seriál sa začal natáčať koncom osemdesiatych rokov, a típek ktorý je mrzutý a má rád seba a svojho medvedíka sa stal mimoriadne obľúbený. Samozrejme všetko čo je úspešné sa má časom prepracovať ešte k väčšiemu úspechu – komečnému. Niekomu sa to podarí a niekomu nie. V prípade ten veľký boom mal nastať v podobe celovečerného filmu „Mr. Bean: Najväčšia filmová katastrofa “. Nebolo to tak úplne v „starom“ štýle pána Beana ale bolo to pozerateľné a hlavne Rowan Atkinson bol vo filme stále to najhlavnejšie. Desať rokov po filmovej premiere sa mal Bean vrátiť na kinové plátna a to vo filme „Prázdniny pána Beana“. Až tak vydarený návrat to však nebol.

Mr. Bean vyhraje dovolenku vo Francúzku a digitálnu kameru, na ktorú si môže nasnímať všetky svoje zážitky. Cesta sa však rýchlo mení na sériu zmätkov a omylov vďaka malému chlapcovi (jeho otca si zahral Karel Roden) o ktorého sa musí postarať. Vo filme sa ukáže aj francúzska legenda Jean Rochefort v podobe čašníka – prvá vtipná scéna. Sklamaním je že divák do konca filmu uvidí už len dve – scéna na bicykli a so stopom. Nedostatok humoru sa producenti asi snažili vykryť ďalšou hviezdou a tou je Willem Dafoe. Veľkým sklamaním je, že najväčší zádrhel je v samotnej postave. Zatiaľ čo v seriáli pôsobil ako seriózny a slušný pán v strednom veku v tomto filme nechá zo seba robiť gumového šaška.

Možno je môj dojem ovplyvnený veľkým očakávaním a návratom tej nostalgie 90. rokov, no bohužiaľ musím povedať, že toto nieje pravý Mr. Bean. A cítil som sa asi ako diváci vo filme pána Dafoe, keď im premietaj svoj snímok. Nuda, nuda a ešte raz nuda. Naviac teraz by sa hodilo film nazvať Najväčšia filmová katastrofa, pretože tá ozajstná je s týmto neporovnateľne lepšia. Dávam slabých 5 bodov z 10.

Takže tento filmeček som zhliadol krátko po premiere, no nejak som nemal čas sa mu tu ešte venovať – takže dobieham zameškané. Aj vy máte pocit, že filmy sa už v zásade točia buď podľa počítačových hier alebo podľa komiksov? No a Ghost Rider spadá do tej druhej kategórie – ide o produkt spoločnosti Marvel, ktorá dala svetu postavy ako X-Men, Spiderman či Hulk. Takže v skratke o čo ide.

Johnny Blaze (Nicolas Cage) je motocyklový kaskadér a spolu zo svojím otcom majú vlastnú šou. Otec je však vážne chorý, no a keď za Johnnym prichádza samotný diabol, že za otcove zdravie chce jeho dušu príde mu tak ako vtip. Stane sa však niečo neuveriteľné – otec je do rána fit. No diabol si hneď berie jeho život pri nevydarenom triku na motorke. Johnny teda opúšťa svoju lásku Roxanne (Eva Mendes) a pokračuje aj naďalej v kariére divokého motorkára. Je nezničiteľný a nech robí čokoľvek nedokáže sa zabiť. Takže ide do tých najväčších výziev – ochrannú ruku nad ním drží diabol. Lenže moc samotného diabla ohrožuje jeho syn ktorý ho chce zvrhnúť. V tom si diabol spomína na Jonnyho a spraví s neho svojo služobníka Ghost Ridera. Samozrejme je to v najnevhodnejší okamih, keď si Johnny a Roxanne po rokoch opäť k sebe našli cestu. Viac neprezradím.

No a teraz k mojím dojmom. Prvou chybou je režisér. Mark Steven Johnson jednoducho takéto filmy natáčať nevie. Prvým dôkazom je úplne posraný Daredevil v jeho podaní, teraz aj komikový Ghost Rider. Určite si povšimnete, že postavy nemajú žiaden priestor na svoje rozvíjanie. Pridadalo mi to ako keď hrdina bojuje zo zloduchom, režisér povie po dvoch úderoch to stačí musíme ísť ďalej. Nicolas Cage sa do takejto „nenáročnej“ úlohy hodí, ale napriek tomu si myslím, že ako herec má na viac. Snímku moc nepomohla ani brutálne nádherná reportérka, čiže Eva Mendes. Pozerať sa na ňu dá, ale priestoru dostala tak isto minimum. Po hodine a pol to asi došlo aj režisérovi, takže sa to snaží vynahradiť aspoň veľkolepým záverom, keď tradične bojuje dobro vs. zlo. Filmové triky a kamera sú dosť dobré. Takže ak chcete na dve hodinky vypnúť a relaxovať, alebo ste brutálny fanúšik komiksového Ghost Ridera tak film sa vám bude páčiť. Vedel som na čo idem a nič mimoriadne som nečakal a ani nedostal – takže dávam 4 body z 10.

Americký film režiséra Johna Gulagera Krvavá hostina (Feast) z roku 2005 mal byť zmesou troch žánrov – a to hororu, thrilleru a komédie. Príbeh sa odohráva ďaleko od civilizácie v bare, kde skupinu stáleho osadenstva prekvapí zakrvácaný muž. V tom momente začína boj o holý život každého z nich. Spomínaného muža totiž prenasleduje zabijácke monštrum. Sú prvé obete na životoch a začínajú tiecť potoky krvi. Všetko má rýchly spád a je celkom komplikované popísať všetky zápletky.

Za scenárom nehľadajte žiadnu hlbokú pointu, za to sa môžete tešiť na pár zaujímavých hlášok miestnych típkov, stvorenie aj počatie mutanta v priamej akcii a hlavne sexi hrdinky vo veľmi tesných tričkách so zbraňou v ruke. Tak isto sa nedozviete odkiaľ sa mutanti vzali a o či im ide – to všetko je nepodstatné. Od Krvavej hostiny som nič nečakal a ani som nič nedostal. Chcel som len zábavu a tú som do istej miery aj dostal. Jediným sklamaním pre mňa bolo, že veľa scén sa dalo natočiť inak – oveľa vtipnejšie. A svoju teóriu mám aj o pôvode celého filmu – určite pôvodným zámerom bolo natočenie seriózneho filmu. Len sa to tvorcom nejak zvrhlo a tak to ospravedlňujú tým, že od začiatku to mala byť paródia. Moje subjektívne bodové hodnotenie 4 z 10. Nieje to film pre každého, ale na nič sa nehrá a dá sa priňom celkom dobre odreagovať.

V hlavných úlohách: Krista Allen, Balthazar Getty, Josh Zuckerman, Clu Gulager, Jason Mewes, Henry Rollins, Gary J. Tunnicliffe a Eric Dane.

Po celkom slušnej dobe som sa dostal do kina. Posledný film, ktorý som v kine videl bol Piráti Karibiku: Truhlica mŕtveho muža, ktorý nestál ani za to aby som ho tu spomenul. Tento raz bol výber oveľa šťastnejší, nakoľko výber padol na posledný snímok od režiséra, ktorý sa preslávil viac ako herec ale aj jeho režírovanie si začína tvoriť svoje meno. No a jeho meno je Mel Gibson. Film Apocalypto je o zániku ríše Mayov, konkrétne rozpráva príbeh hrdinu s menom Jaguáří tlapa (mal som problém to preložiť). Zánik tejto pradávnej ríše je jednou z najväčších záhad, doposiaľ sa ju nepokúšal nikto tak nákladne a veľkolepo sfilmovať. Jaguáří tlapa je lovec a žije so svojím otcom a ostatnými členmi kmeňa v pralese, ktorý jeho nielen zdrojom potravy ale aj domovom. Film začína ich lovom na tapíra a stretnutím s druhým kmeňom ktorý je na úteku. Jaguáří tlapa má zlú predtuchu, ktorá sa aj vyplní hneď a na druhý deň ráno – ich osada je napadnutá, muži a ženy sú zajaté, veľa ich zomrie. Domorodý hrdina je tak isto zajatý, no svoju tehotnú (dosť peknú) manželku a syna ukryl. Zajatci sú násilne odvedený do mesta s kameňa – mesta Mayov, kde majú byť obetovaný. Ríša Mayou je však už v rozklade, je obdobie sucha, veľa ľudí je chorých. Na každom kroku je množstvo ľudských tiel no a aby sa bohovia vrátili k „slnečnému národu“ obetujú pre nich zajatcov. Keď príde na radu Jaguáří tlapa nastane zatmenie slnka a je ušetrený, tu sa začína boj o jeho život a záchranu jeho ženy. Ako som spomenul tú odviedol do bezpečia, akejsi jamy – začínajú však dažde a jama sa plní vodou. Toľko v skratke dej.

Ak mam film rozoberať prvú vec čo musím spomenúť je, že Gibson by sa mal dať liečiť. Očividne sa vyžíval krvavých a násilných scénach a ešte pár dní po dotočení si určite olizoval prsty čo sa mu podarilo. Boj s tupými zbraňami, ľudské telá v rozklade, striekajúca krv z rozťatej lebky, neustále vyrezávanie nejakých orgánov. Pre lepší efekt sa pri tupých úderoch scéna podfarbovala červenou farbou. Sú to zábery, ktoré neprekúsne každý. Za scenárom a samotným príbehom nehľadajte nijaký hlbší zmysel, režisér sa zameral hlavne na brutalitu. Naviac dej bol dosť predvídateľný, nakoľko malé dievča predpovedalo čo sa udeje. Jaguáří tlapa bol mimoriadny šťastlivec, keďže život mu zachránilo správne načasované zatmenie slnka, no a druhý raz vylodenie Európanov. Až priveľa náhod, no ak ste schopný ich prekúsnuť, tak vyše dvojhodinový snímok sa dá usedieť v pohode. Ešte by som snáď vypichol dva krát opakujúcu sa scénu s bežiacim jaguárom. Pozitívne hodnotím zvuk a výpravu, páčila sa mi aj kamera aj kaď na mňa pôsobila troška roztrasene. Super bola aj neznáma reč, ktorá dotvárala väčšiu autentickosť. Ak sa povznesiete nad všetku tú krv zistíte, že prales je krásny, človek bol šťastný a bezstarostný. Z odstupom pár dní by som tak nehodnotil, ale prvý dojem po skončení filmu – 8 bodov z 10.

Priznám sa, že mám dosť problém tento film zaradiť, tak radšej k deju. Manželka jedného vysoko postaveného úradníka – Anna Heymes trpí neustále sa vracajúcimi halucináciami a predstavami. Chodí na liečbu k svojmu známemu, má čoraz väčší pocit, že svojho manžela nepozná, respektíve že to nieje on. Druhá dejová línia sa tak isto odohráva v Paríži, kde sú nájdené zohavené tri turecké robotníčky. No a všetky sú si mimoriadne podobné. Prípad dostáva mladý Paul Nerteaux. Ten o pomoc žiada niekoho, kto sa vyzná v podsvetí, má kontakty ktoré by policajt nemal mať a hlavne silný žalúdok. Ten niekto je bývalý kolega Jean-Louis Schiffer (Jean Reno). Anna tajne vyhľadá pomoc u psychiatričky, pomocou ktorej zisťuje aká je jej ozajstná minulosť. Zistí, že zmeny nenastali u jej manžela ale u nej. Nakoniec sa jej podarí obnoviť jej pamäť a zisťuje, že je veľmi dobre vycvičená členka jednej tureckej sekty. Tú však zradila pri pašovaní drog a skrývala sa pred následkami svojho činu zo zmenenou tvárou a identitou medzi prisťahovalkyňami. Tak sa obe dejové línie začnú spájať. Bohužiaľ po policajnej razii sa stane ich človekom, ktorého chcú infiltrovať medzi turkov. Polícia však nič netuší o jej skutočnej minulosti.

Dejovo ide o strašný mix, predpokladám že knižná predloha je taká istá zlepenina. Mimochodom autorom knihy je Jean Christoph Grangé, ktorý napísal aj Purpurové rieky. V porovnaní s nimi je však film len veľmi slabým odvarom, toho čo ste mohli vidieť v nich. Kamera je super, hudba je bohovská – no keď zápletka nejako nedáva zmysel celý film to skazí. Ríša vlkov je toho veľmi dobrým príkladom. Herci sa tak isto snažili, no ich výkon bol nedostatočný – zápletka sa rozmotáva sama, bez ich väčšieho snaťenia. Preto mi tam nejako pripadal Paul ale aj Schiffer akože „do počtu“. Ak máte radi filmy na spôsob Purpurových riek no a ste schopný prijať dosť nekompaktný dej budete spokojný. Dávam 6 bodov z 10, ale len a len preto že sa tam objavil môj obľúbenec – Jean Reno. Inak na francúzsky film dosť slabota.

Som rád, že konečne som si našiel čas napísať minirecenziu na túto českú komédiu. Film som videl pred dvoma mesiacmi, no rád sa k nemu vrátim. O jeho réžiu sa postaral Jiří Vejdělek podľa scénara Michala Viewegha. Samotná kostra filmu je jednoduchá, plný autobus turistov sa chystá na dovolenku pri mori, no a divák bude sledovať osudy jednotlivých postáv. Zo všetkými sa oboznámite už pri autobuse a po prvých dialógoch sa dajú odhadnúť povahy jednotlivých hrdinov. Na zájazd sa vydáva typická česká rodina, plná predsudkov, dvojica dôchodkýň, pár z pošramoteným manželstvom a a svojou dospelou dcérou, slávny spevák zo svojimi homosexuálnymi kamošmi či tínedžerské kamošky. Každý si môže hneď na začiatku vybrať svojho hlavného hrdinu nakoľko osudy každého „účastníka“ sa premiešajú medzi sebou. Hneď na začiatku vodiči autobusu – pán Karel a pán Karel – vysvetlia ako to chodí s podšálkami a že je treba ich vracať. Ide podľa mňa o najvtipnejšiu scénu. Hneď nato sa predstaví mimoriadne sexi sprievodkyňa Pamela, ktorá prezentuje svoje hudobné nadanie. Popisovať tu jednotlivé príbehy by bolo nadlho a aj zbytočné, veď si stačí film pozrieť. Takže len v skratke. Za hlavnú hrdinku možno považovať Jolanu, ktorú si zahrala Anna Polívková. Tá zobrala na dovolenku svojich večne pohádanych rodičov. Otec nevie ako povedať manželke, že prišiel o prácu tak sa to snaží riešiť alkoholom. Jolana nemá šťastie na chlapov, pokúša sa o hudobníka Maxa. Ten má však oči len pre naivnú Pamelu. Jana Štěpánková a Květa Fialová vo filme predstavujú pár dôchodkýň, ktoré hľadajú 50 rokov starú lásku. Na nich sa bavia dve slečny, ktoré prišli hlavne za milostným dobrodružstvom. No zdá sa že ich kamarátstvo nieje až také pevné.

Jolana nakoniec našla svojho muža, nieje to ten vysnívaný ale ako sama povie mame je to ten na „koho má“. Maxovi sa podarí dostať Pamelu, malý chlapec nieje homosexuál ako si namýšľal takže všetko sa dobre skončí. Čo mi na filme vadilo bolo veľké množstvo „učebnicových“ citátov. Pôsobilo to na mňa príliš umelo a pripravene. Striedajú sa vtipné scény a tie na zamyslenie. Čo radí film troška medzi „Troškovské“ komédie je scéna na pláži – to by proste neboli Česi keby tam neboli holé prsia. Tento raz missky Jitky Kocurové . Isté je, že každý sa zo zájazdu vracia trochu iný. Okrem spomínaných hercov môžete vidieť Evu Holubovú, ktorá získala mimoriadnu cenu za rolu matky Jolany. Tak isto sa ukáže Bohumil Klepl, Ondrej Koval, Adrian Jastraban či Jaromír Nosek. Ide o príjemnú víkendovú komédiu, ktorá ma niekoľko nedostatkov no určite neurazí – dávam 6 bodov z 10.

Tento film som mal tú česť vidieť pri jeho premiere približne pred mesiacom. Na čo pôjdeme vyberala moja priateľka. No a o Odvahe milovať (Le Courage d’aimer) som vedel len toľko, že ide o francúzsky film a je o nevere, vražde, sebevražde a predovšetkým o láska. No a hneď na začiatok môžem podotknúť, že priateľka vybrala veľmi veľmi dobre. Ide o príbeh speváčky s menom Shaa, ktorá by sa veľmi rada stala popovou speváčkou, no a na ulici stretne talianského speváka Massima. Ponúkne mu spoluprácu a ako duo začnú vystupovať najprv na ulici, neskôr v kluboch. Samozrejme, že okrem profesionálneho vzťahu sú si aj inak „blízky“. Viac menej hneď je poznať, že Shaa chce Massima len využiť, aby dosiahla svoj cieľ. Preto keď od mafiánského producenta dostane ponuku na sólovú kariéru príliš neváha a vzdáva sa všetkého. To samozrejme Massimovi maximálne zlomí srdce, naspieva baladu do ktorej sa zamiluje barmanka pracujúca v klube. No a nielen do balady ale aj autora. Massimo sa rozhodne odísť naspäť domov do Talianska a barmanka sa rozhodne vrátiť sním. Toto je však len jedna časť príbehu (tá mainstreamova) – v druhej je dvojča barmanky, ktorá pracuje ako slúžka zamestnaná u dobre situovaného ruského majiteľa pizzerií. Ten pri kúpe zámočku si vezme za manželku jeho majiteľku. Osudy jednotlivých postáv sa navzájom prelínajú. Režisér sa nebojí prejsť do inej scény iného príbehu uprostred vety. No ale aby som aspoň dokončil dej: Shaa po vydaní prvej dosky padá na dno a nikto o ňu nemá záujem, uvedomila si, že stratila svoju lásku. Na druhej strane Massimo sa nečakane dostáva svojími pesničkami na úplný vrchol a získava niekoľko ocenení ako doma v Taliansku tak aj vo Francúzku. Po boku mu stále stojí jeho verná barmanka. Shaa sa snaží zo všetkého dostať napísaním svojej autobiografie. Kniha zaujme režiséra Claude Leloucha a rozhodne sa ju sfilmovať, podmienkou je že Shaa a Massimo budú hrať sami seba. Tak sa stalo, že vznikol film vo filme. A scéna stretnutia ich dvoch maže rozdiel medzi skutočnou udalosťou a scenárom v natáčanom filme. Dosť haluz je, že režisér Claude Lelouch hrá sám seba (-: Pri premiere hotového filmu sa Massimo dozvedá, že Shaa spáchala sebevraždu tak isto ako to bolo v scenári. Druhé dvojča zatiaľ zabije vodiča, ktorý ju podvádzal. Za čo sa dostane do väzenia. Dejovo ide o predvídateľnú vec, keďže je to „v popise distribútora“.

Záver filmu má šťastný koniec, barmanka sa vydá za Massima a slúžka za svojho šéfa – toho ruského majiteľa siete pizzerii. Pri konci som mal pocit, že hlavnými hrdinami boli Shaa a Massimo, ale dvojčatá (Mathilde Seigner). Spočiatku boli deje trošku zamotané ale pozorný divák sa v nich nestratí. Veľmi hustý dej je spôsobený tým, že režisér sa snažil ukázať veľa podôb lásky a ukázať zložitú cestu k tej pravej. Dôkazom toho je, že láska môže vzniknúť aj tam kde by ste ju nečakali. Skeptik by zase povedal, že milujeme a sme verný dokiaľ nenájdeme niekoho lepšieho. Možno som tu len sucho odrapotal dej, ale inak to nejde. Film jednoducho treba vidieť. Možno sa Odvaha milovať tvári ako snímok pre náročného diváka, nieje tomu tak – a ak ste zamilovaný nájdete si v ňom to svoje. V hlavných úlohách: Mathilde Seigner, Massimo Ranieri, Arielle Dombasle, Pierre Arditi, Sara Forestier, Ticky Holgado, Francis Perrin, Francis Huster, Claude Lelouch, Grégori Derangère. Dávam 8 z 10.