Rodičia nás s bratom často brávali na výlety ako deti. Najmä tu na Slovensku alebo po Morave. Bývalo to super a veľmi sa mi to spája s letom a práve tým detstvom. Dlho som si ale z neho niesol niečo ochudobňujúce. Zaujímalo ma len to viditeľné.

Veď hrad alebo pevnosť mala predsa stáť alebo byť zrúcaninou, nestačila mi len nejaká jama s pár kameňmi. Tak isto ani neidentifikovateľný úlomok keramiky, či kúsok kovu namiesto brnenia. A to už vôbec nie rozprávanie o niečom čo tu dávno nie je. Pritom som ako malý mal dobrú predstavivosť, ktorá mi aj teraz občas chýba. Neskôr ma ale začala fascinovať história iná – práve tá skrytá a možno už na večné veky stratená. Pomohla mi k tomu kniha o obci v ktorej som vyrastal, tý vyšla v roku 1996 a ako lokálpatriot som ju snáď za dve poobedia prelúskal. No zostal som sklamaný.

Dovtedy som poznal každý kameň v dedine, každý strom, starý dom, božiu muku či zarastenú zrúcaninu. Kniha ale veľa rozprávala o miestach po ktorých zostali len názvy chotárov, lesov či polí. Potom začala ale fantázia pracovať – zrazu sa z bežných miest stávali priam magické. Viazali sa k nim rôzne osobnosti, udalosti, povesti ba aj zjavenia. Z obyčajnej sochy Najsvätejšej trojice je miesto na ktorom možno stál kostolík z obdobia Veľkej Moravy a podobne.

Potom prišlo také to obdobie, že škoda, že o týchto skrytých veciach málo kto vie. Možno by to zvýšilo hrdosť na miesto, kde ľudia žijú. Veď je priam tragické, keď sú zaujímavé miesta zavezené odpadkami či ničené bez historického povedomia. Na druhú stranu aj garáže na Bratislavskom hrade majú väčšiu prioritu ako história a dedičstvo, takže nie je sa čomu čudovať.

Niečo z toho sa snažím si zachovať aj teraz keď niekam cestujem – to viditeľné je v každom sprievodcovi. Často až príliš mainstreamovo podtrhávané. No každé miesto má svoju udalosť alebo osobnosť na ktorú sa zabudlo. Nemá ani pamätnú tabuľu či krátky popis. Informáciu udržiava zopár nadšencov či je k nim dohľadateľných len zopár informácii. A to žijeme v informačnom veku už nejaké to desaťročie. Viac ale „idú“ konšpirácie, ako osobnosti ktoré si treba pamätať.

Predsa len jedna vec je vidieť a druhá vedieť.