Osud vie byť krásne ironický, zrovna dnes si odomňa bral Pika vstupenku na Wilsonic. Kúpenú koncom novembra, mal som vtedy zrovna nie ľahké obdobie. No to, že sa o viac ako pol roka uskutoční podujatie, ktoré mi fakt, že prirástlo k srdcu je viac než dobrým výhľadom do budúcnosti keď ste na dne. Veselo sme sa dnes bavili, že osvedčená klasika so super programom. Už o dva týždne. To som nevedel, že pri bežnom stalkovaní Facebooku o pár hodín neskôr ma nemilo prekvapí Zlá správa.
Úplne chápem organizátorov, že asi nikoho viac neštve to, že festival museli zrušiť. Môžete byť akýkoľvek filantrop, ale peniaze v tomto prípade nepustia. Ak vás to serie môžete to zvaliť na maličkých hipsterov, ktorí s kúpou lístka vyčkávali do poslednej chvíle. Ale to nepomôže. Netrúfam si odhadnúť, či Wilsonic ešte niekedy bude. Minuloročné vstanie z popola ma potešilo. Takže môžem tajne dúfať, že ešte niekedy nastane. Každopádne verím, že robiť takýto event nebolo nikdy jednoduché. Dokonca si dovolím tvrdiť, že táto krajina si ho ani nikdy nezaslúžila.
V kútiku duše dúfam, že tento post nie je nekrológ...
Napriek tomu tu Wilsonic bol a pre mňa vždy bude silnou značkou. Nie je veľa vecí na ktoré by sme mohli byť hrdý no na tento festival úplne bez výhrad. A to, že vždy aspoň na víkend robieval Bratislavu svetovejšou a modernejšou nebola prázdna fráza. Nostalgicky spomínam, že medzi prvé články, čo sa tu objavili patril report s Wilsonicu, viem, že ním som si získal prvých verných čitateľov, ktorých poznám doteraz. Myslím, že Tiborovi a ľudom okolo neho parí jedno veľké Ďakujem.