V ranných hodinách 3. januára 2026 Spojené štáty americké podnikli rozsiahle vojenské údery na ciele vo Venezuele a americký prezident Donald Trump oznámil zajatie venezuelského prezidenta Nicolása Madura. Tento bezprecedentný krok vo vzťahoch USA a Venezuely vyvolal celosvetový rozruch a otázky, prečo k nemu došlo a ako mohli vzájomné napätia eskalovať až do tohto bodu.

Ak žijete v strednej alebo východnej Európe, je dosť možné, že Venezuela sa vám spája najmä s exotikou, ropou, hyperinfláciou a nekonečnými príbehmi o tom, ako socializmus „nejako nevyšiel“.  

Otázka však znie: prečo práve USA a Venezuela? A prečo sa o eskalácii hovorí čoraz hlasnejšie? A prečo skončila až útokom?

Krátka odpoveď: nie je to o dnešku, ale o 25 rokoch nahromadeného konfliktu.  

Dlhá odpoveď?

Historické vzťahy USA a Venezuely

Vztahy medzi USA a Venezuelou prešli výraznými zmenami. Po väčšinu 20. storočia bola Venezuela významným exportérom ropy do USA a udržiavala s Washingtonom prevažne priateľské styky. V roku 1999 sa však moci vo Venezuele ujal prezident Hugo Chávez, ktorý nastolil socialistickú politiku a otvorene sa postavil proti „imperializmu“ USA. Chávez znárodnil ropný priemysel (na úkor amerických ropných spoločností) a zblížil sa s rivalmi Washingtonu, ako je Kuba, Rusko či Irán. Počas Chávezovej vlády a nástupníctva jeho chránenca Nicolása Madura (od 2013) sa vzťahy prudko zhoršili. Washington opakovane kritizoval porušovanie ľudských práv a eróziu demokracie vo Venezuele, zatiaľ čo Caracas obviňoval USA z pokusov o zmenu režimu - napríklad z podpory neúspešného puču proti Chávezovi v roku 2002 (čo Washington poprel). Už v roku 2015 označila Obamova administratíva Venezuelu za hrozbu pre národnú bezpečnosť USA a uvalila sankcie, čo položilo základ tvrdšej konfrontácie.

Za vlády Donalda Trumpa (2017 - 2021) USA ešte pritvrdili sankčný tlak a otvorene podporili venezuelskú opozíciu. V roku 2019 Washington uznal opozičného lídra Juana Guaidóa za legitímneho dočasného prezidenta namiesto Madura. Už v auguste 2017 Trump prekvapil vyhlásením, že „nevylučuje vojenskú možnosť“ voči Madurovmu režimu. Podľa neskorších svedectiev Trump v súkromí dokonca naznačoval, že invázia do Venezuely by mohla byť „cool“ („skvelá“), lebo krajina „má všetku tú ropu a je priamo pri našich dverách“. Poradcovia ho vtedy od priamej akcie odradili a USA sa sústredili na ekonomické sankcie a diplomatický tlak, no tieto opatrenia nepriniesli zmenu režimu. Maduro si napriek medzinárodnej izolácii a kolapsu ekonomiky udržal moc - vrátane sporných volieb v roku 2024, ktoré mnoho krajín považuje za zmanipulované v Madurov prospech.

Historické skúsenosti zároveň ovplyvňujú pohľad Latinskej Ameriky na akúkoľvek americkú intervenciu. Priamy ozbrojený zásah USA v regióne totiž u mnohých vyvoláva bolestné spomienky na minulé intervencie a politiku „zadného dvora“. Krok Trumpovej administratívy voči Venezuele pripomenul doktrínu Monroe z roku 1823 (ktorou si USA nárokovali vplyv v západnej časti) aj „diplomaciu delových člnov“ z éry Theodora Roosevelta na začiatku 20. storočia. Líder susednej Kolumbie Gustavo Petro varoval, že „Venezuela je bombardovaná, upozornite celý svet“ a vyzval na mimoriadne zasadnutie OSN. Aj vlády latinskoamerických krajín, ktoré inak Madurov autoritársky režim nepodporujú, sú principiálne proti ozbrojenej intervencii - obávajú sa porušenia suverenity a návratu éry, keď USA vojensky zasahovali do vnútorných pomerov krajín v regióne.

Geopolitické a ekonomické dôvody konfliktu

Motívy, prečo sa USA odhodlali k tak riskantnému kroku, sú viacvrstvové - zahŕňajú oficiálne deklarované bezpečnostné dôvody, ale aj strategické a ekonomické záujmy, ktoré nie sú vždy otvorene priznané:

  • Ropa a nerastné bohatstvo: Venezuela disponuje najväčšími overenými zásobami ropy na svete. Ovládnutie alebo sprístupnenie týchto zdrojov je pre USA geopoliticky lákavé, najmä keď Venezuela za Cháveza a Madura vyradila americké firmy z ťažby. Sám Trump v príspevku na sieti Truth Social naznačil, že cieľom nátlaku je prinútiť Venezuelu „vrátiť Spojeným štátom všetku ropu, pôdu a ďalšie aktíva, ktoré od nás predtým ukradli“. Venezuelská vláda v reakcii vyhlásila, že skutočným cieľom útoku je zmocniť sa venezuelskej ropy a nerastov. Trump už v minulosti otvorene uvažoval, že „keby sme prevzali Venezuelu, nechali by sme si všetku tú ropu“ , čo kritici označujú za neokoloniálne zmýšľanie.
  • Drogy a obvinenia z terorizmu: Oficiálnou zámienkou pre vojenskú akciu je „vojna proti narkoterorizmu“. Washington dlhodobo obviňuje Madura a jeho okolie z účasti na medzinárodnom obchodovaní s drogami. V roku 2020 americká prokuratúra vzniesla voči Madurovi obžalobu z narkoterorizmu a ponúkla za jeho dolapenie odmenu 15 miliónov dolárov (Trumpova vláda ju neskôr zvýšila na 50 miliónov ). Madurovi blízki generáli mali podľa USA tvoriť tzv. Kartel Slnka (Cártel de Los Soles) pašujúci kokaín s pomocou kolumbijskej gerily FARC. Trumpova administratíva tiež označila niektoré latinskoamerické zločinecké organizácie za teroristické skupiny - napríklad venezuelský gang Tren de Aragua. Tým si vytvorila právny základ na vojenské údery, akoby šlo o boj proti ISIS či al-Káide. Maduro všetky tieto obvinenia odmieta a tvrdí, že ide o zámienku na jeho násilné zvrhnutie. Napriek pochybnostiam expertov (ktorí upozorňujú, že Cartel de los Soles nie je jednoliata organizácia, ale skôr voľné označenie pre skorumpovaných predstaviteľov), Trump zdôvodňuje útoky nutnosťou zastaviť prílev kokaínu a fentanylu do USA. Oficiálne teda ide o ochranu amerického obyvateľstva pred drogami a výkon spravodlivosti, keďže Maduro bol v USA obžalovaný - podľa ministra zahraničia Marca Rubia americké sily konali na základe zatykača a „akcia mala chrániť tých, čo ho prišli zatknúť“.
  • Ideológia a mocenské aliancie: Konflikt má aj výrazný ideologický rozmer. Venezuela pod vedením socialistov predstavuje v očiach Washingtonu „trojského koňa“ rivalov, ako je Rusko, Čína či Irán, v západnej hemisfére. Madurova vláda úzko spolupracuje s Kubou a nadviazala vojenské či spravodajské kontakty s Moskvou a Teheránom. Venezuelská opozícia dokonca tvrdí, že krajinu už fakticky „invadovali“ cudzie sily - napríklad ruskí a iránski agenti, libanonský Hizballáh či palestínske milície, ktoré vraj v zhode s Madurovým režimom operujú na venezuelskom území. Trumpova doktrína voči Latinskej Amerike nadväzuje na tradíciu, že západná pologuľa má zostať sférou vplyvu USA bez „rušenia“ zvonka. V rámci tejto logiky sa socialistická antiamerická vláda v Caracase vníma ako hrozba pre stabilitu regiónu a záujmy USA - či už šírením vlny ľavicového populizmu, alebo umožnením prítomnosti Číny a Ruska v regióne. Zvrhnutie Madura by preto znamenalo eliminovať oporu antiamerickej aliancie v Latinskej Amerike a posilniť postavenie USA v geopolitickom súperení.
  • Domáca politika v USA: V neposlednom rade zohráva rolu aj politický kalkul vo vnútri Spojených štátov. Tvrdý postoj voči Madurovi je populárny u časti amerických voličov (najmä medzi početnou venezuelskou a kubánskou exilovou komunitou na Floride, ktorá pre Trumpa predstavuje dôležitú voličskú základňu). V minulosti sa objavili správy, že niektorí poradcovia (napríklad senátor Marco Rubio) už v roku 2020 navrhovali Trumpovi razantný postup voči Venezuele, aby si zabezpečil hlasy hispánskych voličov na Floride. Hoci Trumpov slogan „America First“ zvyčajne implikoval nezasahovanie do cudzích vojen, v tomto prípade stavil na rýchlu zahraničnú akciu, od ktorej si mohol sľubovať politické víťazstvo na domácej scéne. Zadržanie „diktátora“ Madura a jeho predvedenie pred súd v USA môže Trump prezentovať ako historický úspech v boji proti socializmu a zločinu. Na sociálnej sieti jeden z vysokých predstaviteľov vlády USA euforicky vyhlásil: „Nový úsvit pre Venezuelu! Tyran je preč.“ Na druhej strane, tento krok nesie riziká: môže vyvolať odpor aj medzi Trumpovými republikánmi s izolacionistickými sklonmi a určite nastolí otázky o právnom základe celej operácie.

Vývoj situácie v posledných mesiacoch a rokoch

Konflikt medzi Washingtonom a Caracasom gradoval postupne. Už počas prvého Trumpovho mandátu (2017-2021) rástlo napätie, no k priamemu zásahu nedošlo. V rokoch 2022-2024 za vlády Joea Bidena prebiehali neúspešné pokusy obnoviť dialóg (Biden čiastočne uvoľnil niektoré ropné sankcie výmenou za sľuby rokovaní o voľbách, no zásadný posun nenastal). Zlom prišiel po návrate Trumpa do Bieleho domu v januári 2025. Nová administratíva začala rýchlo realizovať tvrdú stratégiu, ktorá postupne prerástla do otvorenej vojenskej operácie. Nasleduje chronologický prehľad kľúčových udalostí vedúcich k útoku na začiatku roku 2026:

  • Január 2025: Trump vydal výkonné nariadenie umožňujúce označiť zločinecké kartely za „zahraničné teroristické organizácie“. Krátko na to americká vláda formálne pridala na zoznam teroristov osem latinskoamerických zločineckých skupín vrátane venezuelského gangu Tren de Aragua. Americké tajné služby pritom spochybňovali Trumpovo tvrdenie, že Madurov režim riadi gangy pašujúce drogy a migrantov do USA. Toto právne zaradenie vytvorilo rámec, aby sa mohlo proti takýmto skupinám zasiahnuť aj vojensky, podobne ako proti al-Káide.
  • August 2025: V rámci operácie “Southern Spear” (Južný oštep) začali USA sústreďovať významné námorné sily v Karibiku pri venezuelských brehoch. Do regiónu bolo vyslaných viacero vojnových plavidiel - od augusta tri raketové torpédoborce a neskôr tri obojživelné útočné lode s asi 6 000 vojakmi a námorníkmi. V novembri dorazila aj najmodernejšia lietadlová loď USS Gerald R. Ford, čím stúpol počet nasadených amerických vojakov v oblasti na cca 12 000. Šlo o najväčšiu koncentráciu americkej sily v Latinskej Amerike za posledné generácie. Pentagón zároveň umiestnil stíhačky F-35 na základni v Portoriku a presunul do blízkosti Venezuely špeciálne lietadlá pre sily rýchleho nasadenia.
  • September 2025: Začiatok ostrej fázy - útoky na „narkokomanda“. Dňa 2. septembra USA prvýkrát zaútočili na podozrivú loď, ktorá údajne pašovala drogy z Venezuely (Trump tvrdil, že na mori po nej plávali „veľké vrecia kokaínu a fentanylu“). Všetkých 11 osôb na palube zahynulo. V nasledujúcich týždňoch americké sily postupne potopili desiatky plavidiel v Karibiku a východnom Pacifiku, ktoré označili za drogové kuriery spojené s venezuelskými kartelmi. Do začiatku januára 2026 bolo známych 35 takýchto útokov, pri ktorých zahynulo minimálne 115 osôb. Išlo o bezprecedentné použitie vojenskej sily proti údajnej organizovanej kriminalite - kritici to označili za mimosúdne popravy. Už po prvej akcii vyvolalo pobúrenie zistenie, že námorníctvo dorazilo aj dvoch preživších trosečníkov (tzv. follow-on strike) z potopeného člnu. Organizácie pre ľudské práva a viacerí americkí kongresmani (naprieč stranami) spochybnili zákonnosť týchto úderov a žiadali vyšetrenie, či nejde o vojnový zločin. Napriek tomu prezident Trump v októbri vyhlásil, že USA sú v „ozbrojenom konflikte“ s drogovými kartelmi a budú v úderoch pokračovať.
  • Jeseň 2025: Eskalácia napätia a spory v USA. V októbri minister obrany USA (bývalý televízny komentátor Pete Hegseth) postupne oznamoval ďalšie a ďalšie smrtiace zásahy proti plavidlám s drogami. Keď Trump naznačil, že zvažuje aj operácie na súši vo Venezuele, americký Kongres - kontrolovaný v tom čase opozičnými demokratmi v Senáte - sa pokúsil obmedziť jeho právomoci. Obidve komory rokovali o War Powers rezolúciách, ktoré by zakázali prezidentovi rozšíriť akcie na území Venezuely bez súhlasu Kongresu. Republikánska väčšina v Snemovni reprezentantov a menšina v Senáte však tieto návrhy zablokovali. Napätie rástlo aj vnútri administratívy - veliteľ Južného velenia USA (SOUTHCOM) admirál Alvin Holsey nečakane oznámil predčasný odchod do dôchodku už v októbri, po necelom roku vo funkcii. Špekulovalo sa, že dôvodom boli nesúhlasy s neštandardnými rozkazmi, keďže podľa medializovaných informácií mal minister Hegseth žiadať „nepripúšťať zajatcov“ pri prvom útoku (čo admirál poprel). Koncom októbra už situáciu komentoval aj vysoký predstaviteľ OSN pre ľudské práva Volker Türk, ktorý vyzval USA, aby okamžite zastavili útoky a upozornil, že zabíjanie podozrivých bez súdu je neprípustné.
  • November 2025: Vojenské manévre a blokáda ropy. Caracas na americkú námornú demonstráciu reagoval vyhláseniami o pripravenosti brániť sa. Minister obrany Vladimir Padrino López 11. novembra spustil „masovú mobilizáciu“ - dvojdňové cvičenia armády a milícií, pri ktorých podľa neho Venezuela ukázala, že jej morálka a výzbroj sú silnejšie než kedykoľvek predtým. O týždeň neskôr (16. novembra) dorazila do Karibiku lietadlová loď Ford a Trump prvýkrát pripustil, že „možno vedieme nejaké rozhovory“ s Madurovou vládou - no detaily neuviedol a zrejme šlo len o taktické vyhlásenie. Namiesto diplomacie USA pritvrdili ekonomický tlak: 10. decembra špeciálne jednotky z Fordu zadržali na mori tanker s 2 miliónmi barelov venezuelskej ropy, ktorý označili za súčasť „ilegálnej siete podporujúcej terorizmus“. Venezuela protestovala, že ide o „do očí bijúcu krádež a akt pirátstva“. O niekoľko dní Trump ohlásil „úplnú blokádu“ - nariadil námorníctvu zastaviť všetky sankcionované tankery smerujúce z alebo do Venezuely. Začalo sa hovoriť o námornej blokáde krajiny. Do 20. decembra Američania zhabali aj druhý tanker a prenasledovali tretí, ktorý odmietol zastaviť.
  • December 2025: Posledné varovania a tajné operácie. V polovici decembra Trump vyhlásil, že „Venezuela je úplne obkľúčená najväčšou armádou v dejinách Južnej Ameriky“ a že tlak ešte zosilnie, „ak kým Maduro nekapituluje“. Zároveň dodal, že ak Maduro „bude robiť ramena, bude to naposledy, čo to urobil“. Biely dom však stále verejne neuvádzal, či cieľom je priamo zmena režimu - hoci Trumpova šéfka kancelárie Susie Wilesová v novembri pre médiá otvorene priznala: „Prezident chce vyhadzovať do vzduchu lode dovtedy, kým Maduro nezakričí z milosti“. Koncom decembra došlo k významnej eskalácii v utajení: 29. decembra Trump oznámil, že USA „vyraďujú veľké zariadenie“ spojené s drogovým obchodom - podľa neho išlo o „prístavisko, kde nakladajú lode drogami“. Odmietol však upresniť miesto ani priznať, či šlo o úder na venezuelskom území. Dodatočne vyšlo najavo, že CIA uskutočnila tajný útok dronom na skladisko v dokoch pri pobreží Venezuely (údajne využívané kartelmi). Bol to prvý známy priamy zásah na pevnine od začiatku kampane. Madurova vláda útok verejne nekomentovala - pravdepodobne z obáv, aby nepriznala narušiteľnosť svojej obrany.
  • 3. január 2026: Priamy útok a zajatie Madura. Krátko po 2:00 v noci otriaslo hlavným mestom Caracas a okolitými štátmi sedem silných výbuchov a obloha sa naplnila hukotom nízko letiacich lietadiel. Podľa očitých svedkov bolo vidieť svetlice a počuť následné explózie; časti mesta vrátane vojenských objektov Fuerte Tiuna a leteckej základne La Carlota sa ponorili do tmy v dôsledku výpadku prúdu. Ľudia v panike vybiehali do ulíc a na sociálnych sieťach zverejňovali zábery stúpajúceho dymu a ohnivých zábleskov na horizonte. Vláda okamžite vyhlásila národný stav núdze a mobilizáciu armády. Minister obrany Padrino označil americký útok za „najhoršiu agresiu v našich dejinách“ a vyhlásil: „Zasiahli nás, ale nepodrobia si nás. Spojme sa a odolajme!“. Prezident Trump medzitým krátko po 4:30 ráno vo svojom vyhlásení oznámil, že Maduro aj s manželkou Ciliou Floresovou boli zadržaní a odvezení z krajiny špeciálnymi jednotkami Delta Force. Útok podľa neho „prebehol úspešne“ a „bol uskutočnený v spolupráci s americkými orgánmi činnými v trestnom konaní“. Po necelých 30 minútach bolo bombardovanie ukončené a USA vyhlásili splnenie cieľa. Nie je zatiaľ jasné, koľko obetí si útok vyžiadal na oboch stranách. Podľa ústavy sa de facto úradujúcou prezidentkou mala stať viceprezidentka Delcy Rodríguezová, ktorá však oznámila, že nemá informácie o mieste pobytu Madura a žiadala od USA dôkaz, že je nažive. Venezuela obvinila Spojené štáty z „mimoriadne závažnej vojenskej agresie“ a vyzvala Bezpečnostnú radu OSN na okamžité zasadnutie.

Bezprostredné príčiny útoku: oficiálne verzus skutočné

Bezprostredne predchádzajúce týždne teda vytvorili predpoklady pre vojenský úder. Oficiálnym spúšťačom bola údajne nutnosť zakročiť proti Madurovi ako obžalovanému „narkoteroristovi“, keďže dobrovoľne odstúpiť nehodlal. Trumpova administratíva argumentuje, že Madurov režim dlhodobo ohrozoval USA: nielen pašovaním drog, ale aj podnecovaním migračných vĺn a spoluprácou s teroristami. Trump označil zásah za “policajnú akciu” vykonanú v súlade s americkým právom - prirovnal ju k operácii Just Cause z roku 1989, keď USA vtrhli do Panamy a zajali tamojšieho vodcu Manuela Noriegu kvôli obvineniam z obchodu s drogami. A skutočne, Madurovo zadržanie prišlo presne 35 rokov na deň po Noriegovom (3. januára 1990), čo Biely dom zrejme vnímal symbolicky. Washington tvrdí, že Maduro bude dopravený do USA, kde má stáť pred súdom pre obvinenia z narkoterorizmu - podobne ako Noriega kedysi. Trumpov spojenec, senátor Mike Lee, dokonca upokojoval, že po Madurovom zajatí „sa neočakávajú ďalšie akcie vo Venezuele“.

Napriek tejto oficiálnej verzii mnoho pozorovateľov vníma skutočné dôvody omnoho cynickejšie. Zjavná je snaha o zmenu režimu: odstrániť dlhoročného vodcu, ktorého administratíva označila za diktátora a ktorého nevedela zlomiť ekonomickými sankciami. Dokonca aj šéfka Trumpovej kancelárie priznala, že cieľom tlaku bolo dosiahnuť, aby Maduro „zakričal strýko“ - teda vzdal sa moci. Napokon k tomu nedošlo po dobrom, tak prišlo na vojenskú silu. Venezuelská vláda priamo obvinila USA, že ide o „imperialistický útok s cieľom nastoliť si bábkový režim a uchvátiť naše prírodné bohatstvo“. Táto interpretácia nachádza odozvu aj v zahraničí - napríklad ruské ministerstvo zahraničia vyhlásilo, že za útokom vidí „neopodstatnené zámienky“ a že v ňom „ideologická nevraživosť prevážila nad pragmatizmom“. Samotný Trump svojimi vyjadreniami (najmä o „ukradnutej rope“) naznačil, že surovinové záujmy hrali rolu. Navyše načasovanie - január 2026 - vyvoláva otázky, či prezident nemal aj vnútropolitické motivácie (napríklad prekryť iné témy alebo posilniť svoju pozíciu pred voľbami). Niektorí americkí zákonodarcovia okamžite označili vojnu za nezákonnú a nevyprovokovanú: kongresman Ruben Gallego napísal, že ide už o „druhú neopodstatnenú vojnu za môjho života“. V Spojených štátoch tak možno očakávať tvrdú diskusiu o tom, či prezident prekročil svoje právomoci - Kongres totiž vojnu nevyhlásil a neudelil ani súhlas s použitím sily, čo podľa kritikov znamená porušenie ústavy. Trumpova administratíva sa bráni argumentom, že ide o rozšírenie protidrogových operácií, ktoré už prebiehali, a že Kongres mal možnosť zakročiť legislatívne, ale neurobil tak (opakované rezolúcie War Powers v parlamente neprešli).

Reakcie vo svete a dopady na stabilitu

Svetové mocnosti zareagovali na americký útok rozlične, podľa svojich geopolitických táborov. Spojenci Madurovho režimu ho ostro odsúdili. Ruské ministerstvo zahraničia označilo akciu USA za „akt ozbrojenej agresie voči suverénnemu štátu“ a vyhlásilo, že Latinská Amerika musí zostať zónou mieru - Moskva podporila výzvy na mimoriadne zasadnutie Bezpečnostnej rady OSN a vyzvala na riešenie konfliktu dialógom. Podobne Čína apelovala na rešpektovanie suverenity a územnej integrity Venezuely (čínske vedenie už v decembri 2025 kritizovalo dokonca aj zhabanie venezuelských tankerov) a pravdepodobne v OSN zablokuje akékoľvek uznanie amerických krokov. Iránsky najvyšší vodca Alí Chameneí vyhlásil, že „arogantnému nepriateľovi treba vzdorovať pevne a s dôverou v Boha - nepriateľa nakoniec dostaneme na kolená“. Aj Kuba, dlhoročný spojenec Venezuely, ostro protestovala - prezident Miguel Díaz-Canel označil útok za „zločinný“ a vyzval medzinárodné spoločenstvo na odsúdenie štátneho terorizmu voči odvážnemu venezuelskému ľudu. Tieto krajiny zároveň varujú, že americká akcia môže destabilizovať celý región a vytvára nebezpečný precedens.

Reakcie západných štátov boli zdržanlivejšie. Mnohé vlády v Európe a Latinskej Amerike síce pokladajú Madura za nelegitímneho autokrata, no otvorenú ozbrojenú intervenciu USA nepodporili. Napríklad Španielsko vyhlásilo, že vyzýva na deeskaláciu a zdržanlivosť a zdôraznilo potrebu konať v súlade s medzinárodným právom a Chartou OSN. Madrid ponúkol svoje sprostredkovanie na dosiahnutie mierového, vyrokovaného riešenia krízy. Blízky sused Venezuely Trinidad a Tobago musel dokonca uisťovať, že nie je zapojený do amerických operácií a udržiava s Venezuelou mierové vzťahy. Brazília, Mexiko, Čile či ďalšie latinskoamerické demokracie vyjadrili znepokojenie a pravdepodobne sa pridajú k výzve, aby sa spor riešil diplomaticky - napriek svojim výhradám voči Madurovi. Výnimkou spomedzi regiónu bol nový pravicový prezident Argentíny Javier Milei, blízky ideologický spojenec Trumpa, ktorý zásah privítal nadšene. Na sociálnych sieťach reagoval sloganom „¡Que viva la libertad, carajo!“ („Nech žije sloboda, do čerta!“) , čím dal najavo radosť z pádu ľavicového režimu.

Dôsledky pre stabilitu: Kríza vo Venezuele predstavuje vážnu skúšku regionálnej aj globálnej stability. V Latinskej Amerike hrozí prehĺbenie polarizácie medzi proruskými socialistickými vládami a proamerickými konzervatívnymi silami. Priamo vo Venezuele môže konflikt prerásť do zdĺhavého chaosu - hoci Maduro bol zadržaný, nie je jasné, kto prevezme moc a ako zareagujú lojalistické časti armády či ozbrojené milície (colectivos). Madurov viceprezident Diosdado Cabello už občanov vyzval, aby nepomáhali „teroristickému nepriateľovi“ a kládli odpor okupantom. Možno očakávať prílev ďalších utečencov z Venezuely do susedných krajín v obave z ozbrojených zrážok. Z globálneho hľadiska môže americký zásah vytvoriť nebezpečný precedens: veľmoci si môžu čoraz viac uplatňovať svoje záujmy silou aj mimo tradičných sfér (napríklad Rusko poukáže, že podobne koná USA, keď kritizovalo ruské invázie). Napätie medzi USA a rivalmi (Ruskom, Čínou, Iránom) sa môže vyhrotiť - Venezuela sa môže stať ďalším ohniskom veľmocenského súperenia, podobne ako Sýria či Ukrajina v minulých rokoch. Bezpečnostná rada OSN je paralyzovaná (USA akciu nepochybne vetujú akúkoľvek rezolúciu proti sebe a Rusko s Čínou zasa zablokujú každú, čo by legitimizovala intervenciu).

Podpora prezidenta medzi obyvateľstvom Venezulely je nízka - asi na úrovni 15%, pri moci ho držala silná a spoľahlivá armáda.

No a v neposlednom rade má kríza aj ekonomický rozmer: okamžite po útoku vzrástli obavy o dodávky ropy a ceny ropy na svetových trhoch pravdepodobne vystrelia nahor. Paradoxne, ak by sa vo Venezuele ustanovila prozápadná vláda, v strednodobom horizonte by mohlo prísť k obnoveniu ťažby a investícií a uvoľneniu sankcií, čo by ceny ropy zas znížilo. To však závisí od toho, či sa podarí situáciu stabilizovať.

Ostáva otázne, či po prelomení doterajšieho tabu priamej intervencie budú ešte aktéri ochotní zasadnúť za rokovací stôl - alebo či svet čaká ďalšia vleklá konfrontácia s nejasným koncom.