Ako marketér si veľmi dobre uvedomujem, že každá značka a každá kampaň nesie so sebou nielen komerčný cieľ, ale aj etický rozmer.
Reklama sa prirodzene snaží hľadať miesto, kde zasiahne správne publikum, no nie každé miesto je pre ňu vhodné. Veď ľudia si bežne roky na svoje poštové schránky dávajú nálepky „Nevhadzovať letáky“, pretože nechcú, aby sa ich priestor stal skladiskom neželanej reklamy. Ak toto platí pre schránku, ktorá je len bežným predmetom každodennosti, o čo citlivejšie musíme pristupovať k priestoru posledného odpočinku.
Keď sa cintorín – miesto, ktoré má symbolizovať pokoj, spomienku a úctu – zmení na reklamnú plochu, prekračuje sa hranica medzi praktickým marketingom a necitlivým zneužívaním emócií. Leták priamo na náhrobku, ktorý je osobným symbolom smútku a pamiatky, mi dlhodobo vadí a stretávam sa s ním po celom Slovensku.
Snáď každý cintorín má informačnú tabuľu, kde je možné takéto služby prezentovať. Reklamný leták na hrobe je neetický. Naviac zákazník v tejto chvíli nie je “spotrebiteľom” pripraveným nakúpiť – je človek, ktorý prišiel zapáliť sviečku a zaspomínať.
Z pohľadu etiky marketingu je to krok, ktorý degraduje nielen samotné remeslo kamenára, ale aj hodnotu značky, ktorá sa takto prezentuje. Miesto posledného odpočinku by nikdy nemalo byť odkladiskom ani nosičom komerčných posolstiev.
Nie je to nelegálne, no marketing, ktorý ignoruje kontext a citlivosť situácie je zlý marketing.