Sobota, asi pol jedenástej večer. Predieram sa davom ľudí. Pred pol hodinou som vystúpil z rýchlika z Prahy. Ulice sú plné a na to, že je vonku jesenná teplota, tak mi je strašne teplo. To bude asi tou chrípkou, ktorú som sa snažil potlačiť kvôli pár dňovej ceste do spomínanej Prahy. Ešte vo vlaku som si hovoril, že idem rovno domov – dám si horúci čaj a zaľahnem.

V Bratislave je Nuit blanche. Preto sa predieram tým davom, že nech vidím aspoň pár inštalácii cestou domov. Bola to chyba. Práve kvôli mase ľudí všade. Ale aspoň ma to nakoplo v mojej úvahe. Aj tento rok sa prejavilo niekoľko politických afér a káuz no a žiadna z nich nevytiahla do ulíc toľko z nich.

Od tohtoročných volieb som nepísal nič politické ani spoločenské. Snažil som si v sebe nejako vysvetliť, obhájiť či porozumieť, ako mohlo v krajine, ktorá zažila teror klérofašistického zriadenia opäť dvesto tisíc ľudí voliť stranu, ktorá sa k nemu otvorene hlási. Priznám sa, že ani v najhoršom som nerátal, že by sa niečo takéto vôbec mohlo stať.

Zrazu sa Fico a jeho rozkrádanie štátu zdalo ako najmenšie zlo, ktoré sa tejto krajine mohlo (opäť) prihodiť. Viem, že netreba sa držať len minulosti – no a ani príliš fantazírovať a žiť v budúcnosti. Osobne som realista. No minulosť nás môže poučiť a vystríhať pred vecami čo sa dejú teraz. Naviac voči našim predkom máme obrovský dlh – neraz sa obetovali a zomierali aby sme tu my boli. Dokázali by sme sa im ale teraz pozrieť do očí?

Často premýšľam ako pomenovať dobu v ktorej žijeme a čo sa okolo nás deje. Myslím, že máme materiálny prebytok, no duševné prázdno. Sledovať človeka čo si slobodne podniká, chodí na dovolenky, kupuje najnovší iPhone, každý rok mení sebe aj manželke BMW a po večeroch vypisuje aký tu máme diktát EÚ už nie je na smiech.

Tento národ nemá nie len že dlhodobú pamäť a už mu nefunguje ani tá krátkodobá. Tretia Ficová vláda – ten človek sa už nemá absolútne na čo vyhovárať lebo si tu bačuje tak dlho sám. Zabudol som na epizódku s Radičovej vládou na ktorú sa dá vždy odvolať. Priznám sa, že ma desí, že liberálna strana ako SaS nemá s náckami problém. Chuť po moci môže mať aj hnedý odtieň. A preto ma ešte viac trápi, že Smer bude alternatívou k tomuto. Bude tak zle, že toto bude jediná možnosť aby sa to tu totálne nezvrhlo?

Štokholmský syndróm je fenomén, ktorý opisuje situáciu, v ktorej rukojemníci začínajú vyjadrovať súcit a sympatiu voči páchateľom. V niektorých situáciách dochádza až k bodu, kde rukojemník ochraňuje páchateľa.

Ľudia na susedskej úrovni sú na seba hnusní. Nefungujú obecné zastupiteľstvá, aj na dedinách vládne rodinkárstvo a záujmy podnikateľov. To čo sa deje na najnižšej úrovni je len zoomnuté a prenesené do vlády tohto štátu. A to je smutné.

Chceme aby sa zmenilo zriadenie, vláda, Európa, USA a vlastne všetko. A pritom stačí aby sme sa zmenili my. Pomerne často sa pristihnem s myšlienkou, či vôbec zostať v tomto štáte. Zdravý rozum vraví, že nie. No niečo vo vnútri zasa, že...