Moja najstaršia spomienka na ňu sa spája s prázdninami. Mne a môjmu bráchovi nám u nej dávala úplnú voľnosť v aktivitách. Spomínam si na výlety za humno, boso chodila po pokosenom poli po strnisku, nevyhýbala sa žihľave, vraj ju nepŕhlila a pomáha to na reumu.
Bola polovica devadesátek a začal som tieto výlety dokumentovať, ako audio na MC kazety (mal som dve) prenosným diktafónom. Každý deň prázdnin sa nahrala (pôvodná premazala) nová expedícia a večer sme to spolu počúvali. 90 minút, babka bola trpezlivá. Nedávno som poslednú našiel a zdigitalizoval pre budúce generácie. S bráchom sme teda už v týchto rokoch robili podcast a mali svoju posluchačku.
Ak sme si chceli postaviť na jej dvore plnom kvetov a liečivých rastlín náš bunker, či cez potok most, tak ukázala na kľúče od kôlne a už sme z nej vynášali sekeru, pilku a klince. Žiadne obmedzenia neboli. Dôverovala nám a my sme si dávali pozor, aby sme tú dôveru nesklamali. Raz večer sme u nej pozerali film, ako Alexander Graham Bell vynašiel telefón. Ďalší deň som náhodou okolo klinca omotal medený drôt, ktorý sa po pripojení batérie premenil na elektromagnet. Po základnej škole som skončil na elektrotechnike.
Strašne rada vtedy čítala krimi prípady a krížovky, vraždy a podobne. Večer nám to rozprávala, ako príbehy s odhalením vinníkov a ja som sa neraz bál zaspať vo vedľajšej izbe. Každý horor mi potom oproti tomu prišiel amatérsky. Fakt som sa bál, ale teraz sa nad tým pousmejem.
Najmä posledné roky som si uvedomil v súvislosti s ňou spätne veľa vecí. Asi som sa nestretol so skromnejším človekom. To materiálne a finančné málo, ktorého sa držala bolo neskutočné. Nebolo to, že by si nedopriala – alebo nasilu sa obmedzovala. Jednoducho nepotrebovala. Po duchovnej stránke bola veriaca, ale nechodila do kostola a nevyhľadávala cirkev. Hovorila, že s Bohom sa môže porozprávať kdekoľvek, aj doma.
Mám pocit, že som od nej zdedil návyky, čo sa týka time managementu. Kalendár bol jej kamarát, dôležité veci si poctivo značila. A prvé malé vreckové kalendáre som mal od nej. Aj keď boli staršie a odložené, tak dátumovo sedeli :)
Babka sa rada zabávala – hudba bola jej. A rovnako aj spoločnosť ľudí, ktorá najmä s pribúdajúcim vekom bola pre ňu veľkým potešením. Práve ona bolo to, čo spájalo 4 generácie rodiny.
Sama to nemala v živote jednoduché: od jej vlastných rodičov, prvého manžela až po svojich synov. Nedokázal som si predstaviť, či by som to v jej životných situáciach dal. A vedel sa ešte s pokorou tešiť zo života a byť vďačný. Hovorila o dôležitosti lásky v živote. Toto je pre mňa tá najväčšia inšpirácia, čo mi dala.
Bol neskorý večer 27. apríla 2021, bol som ešte hore a na parapetnú dosku otvoreného okna priletela hrdlička. Pár minút na to mi prišla správa, že moja babka Cecília Hudáková zomrela v požehnanom veku 90 rokov. Moja mama hovorievala, že babka nás všetkých prežije. Bez váhania by som povedal, že 100 rokov dá úplne v pohode. Celosvetová pandémia to však zariadila inak.
S babkou odišiel celý svet, ktorého bola nositeľkou a pamätníčkou. Všetko to múdro a dobro, ktorým sa nám prihovárala v nás zostanú.