Je to už neuveriteľných desať rokov. Viem, že som chodil na strednú školu a z nejakého dôvodu som bol skorej doma a prepínal programy v TV. Na viacerých staniciach bežalo info o mimoriadnom spravodajstve a o teroristických útokoch na USA. Popravde som nechápal ako je to možné.
Priznám sa, že nie som zaslepeným milovníkom tejto krajiny neobmedzených možností. Na druhú stranu mám pred ňou rešpekt a úctu ako pred každou inou demokratickou krajinou. Moje pocity boli zmiešané a doteraz nie som k tejto udalosti vyhradený.
Ako decko si pamätám akčné filmy z 80. rokov kde bol každý terorista arabom. Môj známy raz poznamenal, že odvtedy sa na to mohli pripraviť. Radikálne presadzovanie názorov nieje správne, ani ich násilné vnucovanie. Nedajbože zabíjanie nevinných ľudí.
Z druhej strany nemám pocit, že by tu bolo všetko kóšer. My sme dobrý a oni sú zlý. Veď začala vojna, ktorá rozvrátila minimálne dva štáty a invázia proti Husajnovi stála na tvrdeniach ktoré sa varili z vody. Myslím, že pravdu sa nikdy nedozvieme ako v mnohých iných prípadoch.
V každom prípade to čo sa stalo tisíce kilometrov od nás zasiahlo aj nás. Ekonomické postavenie USA od vtedy len klesalo, v rámci participácie sme tam posielali naších ľudí. To nehovorím o až ponižujúcich obmedzeniach na letiskách a podobne. 11. september či chceme alebo nie sa dotkol každého z nás, osobne nemám väčší pocit bezpečia. Ten by musel prísť až po strachu, no a dovtedy som sa nebál.