Poznámky sú pre mňa viac než len praktický nástroj. Poznámkami a ich tvorbou premýšľam. Poznámky vnímam ako stopy, ktoré po sebe zanechávam – či už pre budúce ja, alebo môžno pre niekoho iného, kto ich možno raz objaví.

História nám ukazuje, že práve z poznámok spoznávame myslenie ľudí. Marcus Aurelius, Leonardo da Vinci či Isaac Newton si pôvodne zapisovali len pre seba, no ich zápisky sa stali základom filozofie, umenia či vedy. Samozrejme so všetkou pokorou sa neodvážim k nim radiť. Produkujem toho dosť a táto myšlienka ma často vedie k otázke: čo zostane po mne? A v akej forme?

Rád píšem rukou. Pero alebo ceruzka a papier mi dávajú pocit spomalenia a prepojenia s myšlienkami. Pri analógových poznámkach si viem lepšie zapamätať obsah, viem sa nechať unášať nápadmi a kresliť si schémy či drobné ilustrácie. Proces písania je tvorivý sám osebe – nie je len o zázname, ale o hľadaní tvaru myšlienky. Zápisník je priestor, kde môžem experimentovať a nechať veci pôsobiť v surovom stave.

Mám ich niekoľko - primárne na pracovné a osobne veci. Toto oddelenie aj analógovo mi vyhovuje. Odlišuje sa aj úroveň môjho premýšlania papieri. Nerád škrtám, prepisujem a prekresľujem. Ak viem, že sa to bude diať tak najprv vedľa na papieri a po doladení do zápisníka.

Zápisník naskenujem do PDF, ale až keď je celý zapísaný. Nevýhody takéhoto riešenia sú zrejmé a nie je ich málo.

Digitálne poznámky mi prinášajú iný rozmer. Všetko je prehľadné, vyhľadateľné a uchovateľné. V počítači či v cloude si viem urobiť systém, ku ktorému sa kedykoľvek vrátim. Je to forma, ktorá pretrváva – jednoduchý Markdown majú väčšiu šancu prežiť desaťročia než papierový zápisník schovaný v skrini.

Zároveň si uvedomujem, že digitál je menej „živý“. Klávesnica nedáva rovnaký pocit ako pero. Kreativita sa ľahšie rodí na papieri než v aplikácii, ktorá síce umožňuje rýchlosť a organizáciu, ale menej inšpiruje k hlbšiemu premýšľaniu.

Preto som si našiel vlastný spôsob: píšem rukou, premýšľam rukou – ale uchovávam digitálne. Zápisník beriem ako dielňu, kde vznikajú nápady. Keď majú hodnotu, prepíšem ich do digitálnej podoby. Tak ich môžem nájsť, usporiadať, alebo dokonca zdieľať a rozvíjať s inými.

Nemám ambíciu, aby po mne zostala knižnica poznámok ako po mysliteľoch minulosti. Ale zároveň si vravím, že možno pre niekoho v budúcnosti bude zaujímavé prehrabávať sa v mojich starých zápisníkoch. Zaprášený zošit na povale má stále šancu, že ho niekto objaví a otvorí. Zato vyhodený alebo zrecyklovaný disk – prípadne cloudová služba, o ktorej ani nikto netuší, že ju používam – nie. To je veľký paradox digitálu: hoci má potenciál zachovať poznámky naveky, ich osud je často oveľa krehkejší ako osud papiera.

Uvažoval som aj nad kompromisom – perom, ktoré digitalizuje text, ako to má napríklad Moleskine. Myslel som, že to bude cesta, ktorá spojí to najlepšie z oboch svetov. Ale zatiaľ to nie je ono. Technológia ešte nie je tam, kde by mala byť, a nemyslím si, že sa to v blízkej dobe výrazne zmení.

Vnímam to teda ako most medzi minulosťou a budúcnosťou. Analógové poznámky ma držia v prítomnosti, digitálne dávajú mojim myšlienkam šancu prežiť. A možno nie – ale už samotný proces spájania oboch svetov mi dáva pocit, že moje myslenie nezostáva uzamknuté, ale má šancu ďalej žiť.