O hrách a mojom vzťahu k ním… Tak by som nejako nazval moj dnešný príspevok. Začnem tým ako je to somnov. Niesom hráčsky typ a nedávam hernému priemyslu takmer vôbec zarobiť (myslím priame kupovanie hier). Prvá hra čo ma brutálne bavila (myslím tie počítačové) je “klasika”, ktorú som mastil na mojej staručkej “dvaosemšestke” – Prince of Persia. Myslím že k tomuto netreba nič dodávať a ak ma nepoznačila hra na psychike tak monitor na zdraví určite. Potom som sa nejak moc výpočtovke nevenoval a mojou daľšou obľúbenou hrou bolo a a myslím, že aj naďalej je Need for Speed3: Hot Pursuit. Toto je jediná gamesa zo žánru športovích games. Quake 3 Arena je ďalšou gamesou pri ktorej som presedel nejeden večer a drtil a drtil a drtil… No najviac času som presedel pri anríli. Tak tak Unreal Tournament je asi gamesov mojho života, neviem prečo ale túto hru môžem hrať stále dookola a tak nejako ma stále baví. Niesom stáli hráč, funguje to u mňa asi tak, že si tak tyždeň-dva podrtím a potom to aj pol roka nemusím drtiť. Veľa kámošov a známych sa ma pýta čo vravím na tú a tú hru, či som ju prešiel a tak, no každého musím odbyť tým že niesom hráč. “Nepočítačových” známych dosť často zaskočí ak poviem že nedrtím žiadne gamesy. Neviem prečo si ľudia ľudí od počítačov vždy predstavia ak nejakých drtičov. Alebo že by som bol výnimka?
A moj pohľad na hráčov? Beriem tých rekreačných hráčov ktorý si sem-tam niečo zadrtia ako relax či odreagovanie. Nemám rád tých “profesionálnych” hráčov, ktorý musia všetko odskúšať, lebo tu hru má kamoš tak aj ja ju musím mať. Musím ju prejsť aj keď ma nebaví podľa možnosti tak do dvoch hodín s čo najviac cheatmi, aby som sa mohol pochváliť. Fuj. Ale takýto ľudia niesu len pri hrách. Bohužiaľ. Mám rešpekt pred tými skutočnými profesionálnymi hráčmi ktorý to berú ako šport-samozrejme aj toto má svoje hranice. Nesmie to prerásť až do závislosti či fanatizmu. Gamesy tu sú a ak sa chcete zabaviť treba ich hrať…