Som v lužných lesoch pri rieke Morava. Poznám to tu veľmi dobre. Prechádzam sa po miestach po ktorých som išiel stovky raz. Napadá ma obrovské množstvo príhod a spomienok.

Idem z obce Gajary na západnom Slovensku smerom na Suchohrad. V Gajaroch som prežil značnú časť života. Narodil sa v nich maliar Dominik Skutecký alebo Terézia Hurbanová-Kronerová, manželka Jozefa Kronera. Ak by sme sa presunuli tak 3 kilometre vzdušnou čiarou na Rakúsku stranu, tak tam sa odohrala Bitka na Moravskom poli. Aj keď sme sa to v škole učili, tak som nemal ani tušenie, že to bolo takýto kúsok. A ak by som sa mal presunúť do súčasnejšej doby, tak 6 kilometrov odtiaľto - v Kostolišti bol prvý prípad covidu na Slovensku. Ako decku mi to tu prišlo, ako to najmenej zaujímavé miesto na svete, aj preto som veľa času trávil práve v prírode. A pritom sa tu písali dejiny.

Dnes tu ale kráčam kvôli niečomu inému. Už sú to štyri roky. 4 roky od vraždy Martiny Kušnírovej a Jána Kuciaka. Prácu Jána Kuciaka dnes pozná asi každý. A archeológovia, vyučujúci aj spolužiaci Martiny Kušnírovej sa postarali o to aby sa nezabudlo ani na ňu. Pavol Jelínek pripravil zborník s názvom Čriepky práve na jej pamiatku. Je odborný ale aj veľmi osobný. A jedna z jeho častí má názov Žiarový hrob lengyelskej kultúry z Gajár, poloha Stolička. Tak asi už tušíte kam moje kroky smerujú.

Jedným z rozhovorov, ktoré Pavol Jelínek s Martinou Kušnírovou mal sa týkal symboliky zvierat v neolite. Stolička je názov pieskovej duny južne od Gajár. Teraz je zarastená stromami a miesto sa volá aj Čierny les. Koncom roka 2018 ohlásil správca prtipovodňovej hrádze nález dvoch nádob. Vedľa nich bol aj úštep a kamenná sekera. V jednej nádobe boli pozostatky kostí.

Na základe znakov na keramike môžeme obe urny/nádoby zaradiť do skupiny Ludanice, ktorá predstavuje posledný stupeň vývoja lengyelskej kultúry na Slovensku. Čiže bavíme sa asi o období 4 tisíc rokov pred našim letopočtom. Neuveriteľné. Analýzou sa zistilo, že kosti paria mladému zvieraťu a očný zub asi ročnému dieťaťu. Nie je jasné, či boli spolu v jednej nádobe, či išlo o domáceho miláčika alebo zvieraciu obeť pre dieťa, ktorá mu mala slúžiť v posmrtnom živote.

Tento nález z Gajár je snahou pozostalých vyrovnať sa s úmrtím milovaného dieťaťa. Vyrovnať sa s niečim, čo bolo ukončené predčasne. A s čim sa vyrovnať nikdy nedá. Zároveň ide o potvrdenie, že humánnosť je v nás. Je nám vlastná dnes a bola aj pred 6 tisíckami rokov.

Pavol Jelínek pri vydávaní tohto zborníka povedal, že „cieľom je – okrem dôstojnej rozlúčky s Martinou Kušnírovou – nezabudnúť. A nezabudnúť na to, kým bola, ale aj kým byť mohla. Ale nezabudnúť ani na to, kým sa po svojej smrti stala.“

Slnko zapadá, horizont horí a ja sa otáčam späť na cestu domov.

Martina a Ján, nezabúdam na vás.