Pri príležitosti nedávnej aférky okolo webu pre Slovenský rozhlas (ktorú tu nebudem riešiť), či ako sa po novom tomu nadáva, sa debata s kamarátom začala uberať aj iným smerom. A to takým, ako naznačil nadpis – mám pocit, že akákoľvek štátna zákazka sa musí končiť tunelom.
Ďalej uvažujem všeobecne. Je jedno či je to web pre mesto alebo nejaké ministerstvo, projekt alebo čokoľvek iné. Už samotná „víťazstvo“ vo výberovom konaní by sa dalo nazvať výhrou v lotérii – veď ju získala firma existujúca mesiac. Výhra zabezpečí vytvorenie celej firmy, nákup techniky, vybavenia, dá krátkodobú a skvele platenú prácu. S hrdosťou sa bijeme do pľúc, že hokejová hymna je málo slovenská – všetko nám je málo slovenské, hľadáme chyby a sme hejslováci. Len prečo sa tak nesprávame aj pri výberových konaniach. Počuli ste o niekom, že by sa ohradil voči zisku, ktorý mal ísť do jeho vrecka – že je niečo nadhodnotené? Ja nikdy. Práca na štátnych weboch (áno aj web pre dedinu považujem za štátne prachy) by mala byť cťou. A odmenou napríklad odpustenie daní na isté časové obdobie. Prečo tu neexistujú barterové dohody. Príliš socialistické? Tak reálne nacenenie webu! Za tie sumy sa neraz dá vybudovať dátové centrum mnohonásobne predimenzované.
To nehovorím o tom, že štát neraz platí za to isté riešenie na rôznych miestach stále dookola. Stále si dáva vynájsť koleso, ktoré už inde používa.
Nakoniec z toho aj tak vznikne nejaká jedinečná slátanina za ktorú platiť jedinečný support, lebo nikto iný sa do toho nevyzná. A pritom vo svete sa robia aj pekné vládne weby dokonca postavené na open source.