Mám rad cestovanie vlakom, keď krajina ubieha za oknom. Ak by som mal byť viac presný, tak najradšej mám dva módy.
Ten prvý je taký nakopávací. Keď idem skorým ranným vlakom napríklad do Prahy. Ľudia ktorí sa so značnou dávkou ospalosti naložili do vagónov sa pomaly preberajú do dňa a svojej prirodzenosti v ktorej fungujú počas jeho väčšiny.
Vtedy rád tvorím. Dám si sluchátka, čaj a ponorím sa do práce. Veci, s ktorými som mesiace, alebo aj celý rok nevedel pohnúť zrazu odsýpajú ako krajina za oknom. Občas sa nájdu ľudia, ktorí si myslia, že začať s pitím alkoholu je najlepšie o pol ôsmej ráno. Cestujú príležitostne a víno je tu levné. Uzavreté sluchátka sú vtedy neoceniteľný partnerom. Popíjanie vínka vo vlaku pri dennej tlači je idealizovaná predstava.
Ten druhý mód je lazy. Odvíja sa od počasia, alebo si ho vzťahujem skôr k návratom. Keď deň je už v druhej polovici, svoju najproduktívnejšiu časť dňa mám už za sebou. Vtedy sa môžem oddávať svojim myšlienkam. Spomienkam aj plánom. Aj keď vlak ide rovnako rýchlo, tak sledujem skôr čo sa deje ďalej v krajine. Pohľad bližšie ku koľajniciam a tej dynamike krajiny ma vždy posunie do reality a faktu, ako čas letí.
Vôbec by mi nevadilo byť vo vagóne, či kupé sám. Ak idem s človekom, ktorý patrí do kategórie blízky rád cestu predebatujem. Nevyhľadávam, ale konverzácie s cudzími ľuďmi, práve naopak.
Mám rad cestovanie vlakom. Takéto a práve takto.