Sedím vo vlaku do Štrby, je slnečný letný deň. Začiatok júla. Posledné 2-3 roky pri voľných chvíľkach reflektujem svoje životné postoje, čo mám rád, ale aj zlozvyky. A toto je perfektné miesto, kde sa môžem pozrieť na vlaky. Presnejšie moju lásku k vlakom.

Samozrejme treba sa vrátiť do detstva. Chronologicky to nedám, ale nevadí. Myslím, že to bude hlavne tesne predškolský vek.

Babka Jakubovská ma brávala na nádražie do Malaciek. Sem tam sa tam ešte ukázali parné lokomotívy, ktoré mali za sebou nákladné vagóny. Stávala tam aj pumpa na vodu, bohužiaľ sa nezachovala.

Stačilo mi chvíľu postáť na peróne a mohli sme ísť naspäť domov. To ale vôbec nevadilo, lebo cestou späť autobusom cez Kostolište mali v JRD všelijaké stroje, ktoré ma fascinovali. Karosa išla pomaly, takže som mal dosť času to omrknúť.

Niekedy sme s babkou pokračovali za sesternicou a bratrancom vlakom do Devínskej. Bratranec mi potom na nádraží vysvetľoval vlakové semafory, ukazoval Sergeja a ďalšie lokomotívy. Tu si spomínam najmä na železničnú techniku ako rušne a vagóny.

S letom sa mi spájajú aj výlety vlakom s rodičmi. To už som bol trocha väčší a začal chodiť do školy. No a tu si zase viac pamätám rozpálené koľajnice, vlnenie horúceho vzduchu nad nimi. Koženkové sedačky vo vagónoch. Fascinovali ma železničiarske stavby a budovy pri trati, každý domček, búdka. Najmä tesne pred tunelom v Bratislave ich bývalo veľmi veľa.

Krásny železničiarky domček inak býval za Zohorom pri trati smerom na Láb. Teraz je tam už len ruina a jej základy.

Ale späť do Bratislavy, lebo tam to bol už iný vlakový zážitok. Stanica nič moc, ale nástupištia a život na nich ma fascinoval. Vtedy sa ešte vagóny posunovali spúšťaním, čiže lokomotíva ich roztlačila a potom pustila. Fascinovalo ma to, zároveň som sa bál, aby sme sa takto neriadene nepohybovali aj my. Moja ale ešte väčšia obava bola, keď sme už sedeli vo vlaku a niekto z rodičov išiel ešte na nákup do bufetu, aby tam nezostal. Vtedy desivé, dnes úsmevné.

Po návrate domov z výletu bol ešte dlho cenným artefaktom malý karónový lístok s dierkou.

Raz na Vianoce som dostal model vlaku. Nie taký hračkársky, ale fakt profi kúsok: lokomotíva, tender s uhlím a dva osobné vagóny. K tomu koľajnice a napájanie na batérie.

S modelmi sa mi spája ešte jedna matná spomienka, keď nás vychovávateľka zo škôlky zobrala k niekomu domov a ten mal obrovský stôl s krajnou a modelmi vlakov, ale aj iných dopravných prostriedkov. Je to len taký letmý záblesk.

Mal som rád aj taký sprievodcovský kit, ktorý obsahoval tašku na cestovné lístky, cvakacie kliešte, výpracovsku paličku a píšťalku. Myslím, že rodičia mi ho kúpili dokonca viac krát. Palička sa rýchle zlomila a aj kliešte pri kontakte so skutočným lístkom.

Také sú moje najstaršie spomienky na vlaky. Cestujem s nimi pravidelne od svojich 15 rokov. Nezabudnem na moju prvú cestu do Prahy, či Košíc. Ani na to ako som sa zviezol medzi Manchesterom a Liverpoolom, kde vlastne bola prvá železničná trať na svete. Dokonca aj po tej pôvodnej historickej - pred technickým múzeom.

Ale to ú už iné príbehy. Ja budem za chvíľu vystupovať.