O tohtoročnej Pohode sa toho veľa popísalo, ešte viac pohovorilo. Schválne som si nechával čas, nech mám ešte lepší nadhľad nad vecou, nech to niesu len emócie. Nakoniec som sa rozhodol napísať dva články – toto je prvý z nich, druhý je tiež už publikovaný.
Tento rok sa Pohoda natiahla a začínala už vo štvrtok. Už po zverejnení informácie, že festival bude mať 3 dni bolo jasné, že naň ideme od prvého dňa. Z praktických dôvodov sme sa chceli vyhnúť tlačeniciam v busoch, vlakoch ale aj kyvadlovke. Tak isto si vybrať vhodné miesto na stany a čo najviac nasať atmosféru leta. Veď aj zimné Vianoce majú tri dni, tak prečo by ich nemali mať tie letné…
Na festival som vyrazil z práce perfektne naladený a kolegovia sa určite tešili tiež lebo sa to s mojimi vtipnými poznámkami nedalo vydržať. Vlak o štvrtej bol plný, no to mi radosť tiež nepokazilo. Na letisku ma čakala vysmiata SBS ktorá mi zaželala príjemnú zábavu a už správne naladený kamaráti. Aj keď to s počasím vyzeralo všelijako slnko pálilo a prvé pivá padli vhod. Na štvrtok son nemal žiaden extra program, chcel som mať kratší pracovný týždeň a to sa podarilo. V Areáli bolo dosť ľudí, tá masa sa ukázala na koncerte Basement Jaxx. A to bol koncert len pre nedočkavých. Hodinu po ich koncerte zaplnil celý Bažant stage Royal Choral Society + Zbor sv. Cecílie pri Dóme sv. Alžbety v Košiciach. Za normálných okoľností by som asi na niečo také nešiel, no zo zapálenými thajskými lampiónmi to bola úžasná „podívaná“. V pláne bol ešte kinematograf, no keďže som počas hodinového čakania na prvý snímok zaspával na karimatke zvolil som radšej stan.
Piatok začínal horúcimi slnečnými lúčmi a 40ka krém prišiel vhod tak isto ako vejár od Garnier. V pláne bolo Divadlo GUnaGU: In Da House (Žúrka v Londýne) no do vnútra som sa nedostal, ako alternatíva teda poslúžilo hudobné divadlo RootlessRoot: Sudden Showers of Silence (GR). Konalo sa v novej otvorenej ČSOB Aréne, ktorá bola skutočne výborná – len až príliš rozpálená. Na chvíľu som si išiel ľahnúť do O2 Arény, keď ma zrazu kamarát upozornil na letiaci stan. Myslel som si že ho niekto schmatol a zahodil postavený – bolo to však neľudsky ďaleko. Naraz sme si nad ním všimli karimatku s ktorou sa pohrával nejaký lokálny vzdušný vír či vztlak pokiaľ sa nedostala tak vysoko a ďaleko až bola mimo našich pozorovacích schopností. A tak sme tam len sedeli, pozerali na seba a na tento jav a zabávali sa na tom, že koho z nás to bol asi stan. Medzičasom prišila chvíľa keď mal vystúpiť Hex, tak som sa bol na chlapcov pozrieť. Slniečko ale zapracovalo, tak že po koncerte bolo treba opäť hľadať chládok.
Späť som sa vrátil až na koncert Richarda Müllera. V porovnaní s minulým rokom je to neporovnateľné. Rišo je späť a stále mu veľmi fandím. Headlinerkou festivalu bola Patti Smith (USA) – všetky podstatné informácie som sa o nej dozvedel až zo špeciálneho vydania týždenníka .týždeň – odpočúval som ju v ústraní. Asi jediným hudobným sklamaním na pohode boli pre mňa The Thing Things. Mal som problém rozpoznať kedy končí track, ta baba na mňa pôsobila preafektovane a zbytočne ukričane. Som za nový zvuk, nápady atď. ale toto mi vážne nič nehovorilo. Na druhú stranu Hadouken! predviedli jednu výbornú show – dokonca si dovolím tvrdiť, že oveľa lepšiu pred pár týždňami na Rock for People. Nasledoval rýchly presun na Pendulum, ktorí konečne vystúpili live. Hrnul som sa do najväčšieho kotla – bolo to dosť fajn, no v PKO minulý rok som si to viac užíval. Pre mňa hviezdou piatkového večera bol High Contrast. Výborný set v jeho štýle a O2 Aréna bola zrazu najlepším miestom na svete. Spať som išiel asi o pol piatej s pocitom, že tie najlepšie veci ma ešte len budú čakať. Mimochodom areál letiska bol „napráskaný“. Dalo sa to krásne poznať na stánkoch, pri ktorých boli rady aj keď väčšina ľudí bola pri pódiách.
Sobota ráno, opäť hic. Ľudia sa od rána chladili pri cisternách, típci si fotia baby v mokrých tričkách a bikinách. Proste pohoda :) Doobeda som s flákal po areále, poobede sme si spravili pri stanoch tieň a viedli nekonečné intelektuálne keci s kamarátom. Výborne sme odtiaľ počuli, že hrá Para a po nej Živé kvety. Pevne sme dúfali, že dážď nepríde a keď tak to bude maximálne na pár hodín. Veci som hodil do stanu a rozmýšľal či na TataBojs pôjdem v topánkach alebo žabkach…