To, že rok sa delí na obdobie pred Pohodou a obdobie po Pohode je jasné. Line up sa tento rok prevalil pomerne rýchlo, aspoň som mal ten pocit, už ostávalo len čakať na prvý prázdninový víkend. A ten uletel ako voda.

Konečne štvrtok. Miestenky na obedný vlak z hlavného mesta do Trenčína sa oplatili, je plno. Trenčín. Taxikár nás za plnú cenu odviezol asi tretinu cesty. Žiadna trápna kontrola SBS. Letisko a závan leta, už len vypnúť a neriešiť. Tento festival má atmosféru, rád si ju užívam už od štvrtku.

Puding pani Elvisovej naozaj nemusel byť. Za to The Asteroids Galaxy Tour zaujali veľmi, vokál Mette Lindberg je jedinečný. Daniel Victor Snaith má rovno tri pódiové mená: Caribou, Manitoba a Daphni. Pod tým prvým sa predstavil aj na Pohode a pre mňa to bol jeden z vrcholov tohto ročníka. Veľmi príjemným záverom bol dnb v podaní Blue Motion.

Napriek tomu, že headlinerom celého festivalu bol Lou Reed tak išiel mimo mňa. Proste to nie je môj štýl, alebo som naň ešte nevyrástol. Večer spŕchol, trocha pofúkalo a ochladilo sa. Inak všetko ako má byť.

Piatok som po raňajkách začal na osvedčenom improvizačnom divadle 3T na ktoré sa oplatí ísť aj mimo Pohody. Kúsok ešte z Mini Uni Camp. Nasledovali moji obľúbení Tata Bojs – pod pódiom to bolo veľmi rozpálené, ale nikdy si ich nenechám ujsť. Veľmi milým prekvapením pre mňa boli Dry the River. Nesklamali Two Door Cinema Club.

Opäť milým prekvapením boli Villagers počas ktorých koncertu sa začalo zmrákať, z kovovej arény sme sa radšej presunuli na trávnik a potom do Dome (ex O2). Tu to už vyzeralo, že sa chystá búrka. Ľudia postávali pri okrajoch, nikomu sa nechcelo ísť do stredu. Spomienky. Dorazila búrka, vtom volo zahlásené aby sme si vypli mobily a vyhýbali sa kovovým konštrukciám. To bolo OK, no potom, že máme opustiť stan. Vypukla menšia panika a oddelenie stanového mestečka od areálu sa ukázalo ako hovadina a úzke hrdlo. To už nad nami bola riadna búrka a než sme dorazili do stanu som mal toho plné zuby. Búrka nakoniec celý festival „napadla“ z troch strán. Nebolo to príjemné.

Samozrejme to rozhodilo program, bol zahlásený hodinový posun. Neviem kde taký bol, lebo každý stage si hral podľa seba a akákoľvek synchronizácia bola preč. Vďaka tomu som zachytil len koniec Elbow, čo ma mrzí. Našťastie som stihol Bat for Lashes – pre mňa bola Natasha Khan favoritkou a headlinerkou festivalu. A naozaj sa tak stalo – takto si predstavujem hudobný perfekcionalizmus. Veľmi sa teším na nový album, ktorý bude vydaný na jeseň. Z Kasabian som stihol posledných 10 minút, stačilo mi. Veľa pózerstva. Nasledovalo ešte jedno veľké sklamanie – White Lies – moji druhí favoriti. Harry McVeigh sa chytal len pri “ukričanejších” pasážach, z CD znie oveľa lepšie. Rozhodený som si prešiel popri Orbital a hurá do spacáku.

Pečivo, káva a rozptýlenie v podobe Dobrého trhu – presne takto som potreboval začať sobotné ráno. Dorota Nvotová nie je zrovna moja krvná skupina, no tu som na ňu dostal chuť. Bonus ma zaujal na Wilsonicu, repete nezaškodilo. Keďže sa program začal meniť chcel som som zostať v obraze, bohužiaľ Informácie sklamali – nevedeli aké zmeny sú v programe ani aké bude asi počasie. Odkázali nás na internet, že na webe si to nájdeme. Tragické. Za zmienku stoja ešte Warpaint a The Kooks. Tí druhí boli fajn na Rock for People pred pár rokmi – teraz to bola viac show.

Myslím, že každý vie, že Pohoda ako festival rozmaznáva ako žiaden iný. Počasie nikto neovplyvní, no rozhodený program hej. Ak by som mal vypichnúť najväčšiu slabosť tohto ročníka tak to boli dobrovoľníci. Pomalé blokovanie a obsluha, mizerná informovanosť. Občas som mal pocit, že tam len zberajú poháre za pivo – keby aspoň zbytky nerozlievali pod pódiom, všetko smrdelo. Strašný amatérizmus. Vždy som mal pocit, že je o mňa dobre postarané – všade je nejaká zodpovedná osoba, tento rok to tak nebolo. Zmenu by chcel aj Sprievodca festivalom – ako program sa mi zdala prehľadnejšia dvojstránka z .týždňa.

Napriek tomuto všetkému má Pohoda svoju atmosféru akú inde asi nezažijete – dúfam, že si ju užijem aj o rok.