Toto je moja predminuloročná semestrálne práca z predmetu dejiny vedy a techniky. Človek by až neveril, že sa u nás kedysi vyrábali počítače. Práca bola publikovaná na staršom webe, tak som ju upravil a možno aj teraz sa niekomu hodí...

Obsah:

1. Úvod
2. Vývoj prvého Ceskoslovenského pocítaca
3. Pokracovanie vývoja
4. Prvý Slovenský pocítac
5. Koniec vlastnej cesty vývoja
6. Jednotný systém elektronických pocítacov
7. Systém malých elektronických pocítacov
8. Záver
9. Použitá literatúra a zdroje

1. Úvod

Dnešná moderná doba je charakteristická svojim chaosom a neustálym vedeckotechnickým pokrokom. O výpoctovej technike platí toto tvrdenie dvojnásobne. Ludia si už zvykli na neustále sa objavujúce nové možnosti pocítacov a ich nasadenie nielen v laboratóriách ale aj v bežnom živote. Vzhladom na možnosti povojnovej éry a na novoobjavené fyzikálne zákony, ktoré sa podarilo uviest do praxe, zacali sa relatívne rýchlym tempom vyvíjat smery, ktoré boli do tohoto obdobia neznáme. Medzi ne patrila aj kybernetika a automatizácia. Žiadny iný odbor neprešiel tak búrlivým vývojom, ktorý neustále pokracuje ako výpoctová technika. Je to naozaj až neuveritelne dlhá a klukatá cesta, na ktorej zostalo vela zabudnutého. To kládlo a ešte stále kladie väcšie nároky na schopnosti ludí ucit sa novému, ved toto obdobie pocítané na roky je takmer celé polstorocie. Preto je len málo síl pozerat sa naspät a zaznamenávat predchádzajúce udalosti. Dvojnásobne to platí i na obtiažnej ceste vývoja pocítacov v bývalom Ceskoslovensku. Už od zaciatku sa zväcšovala priepast medzi nami a vyspelým svetom, koncom komunistického režimu dosiahla rozmedzia 10 až 15 rokov, ale v skutocnosti bola ovela väcšia. Preto nie je divu, že po páde režimu sa ludia vrhli na konecne dosiahnutelný technický štandard a velmi radi a rýchlo zabudli na všetky tie zastaralé pocítace. Len málo kto sa obzeral spät a zachoval nejaký ten historický kúsok alebo materiál z ktorého by sa dali cerpat informácie. Aj ked nasledujúci text mal byt úplným prehladom pocítacov vyvíjaných, vyrobených a používaných na území bývalého Ceskoslovenska, z rovnakých dôvodov sa mi tento úmysel nepodarilo uskutocnit.

2. Vývoj prvého Ceskoslovenského pocítaca

Zaciatky výskumu, vývoja a výroby ceskoslovenských pocítacov siahajú do povojnového obdobia, v ktorom bola zahájená etapa vlastného výskumu. Toto obdobie je spojené s menom Antonína Svobodu. V roku 1950 zacalo Oddelenie matematických strojov Ústredného matematického ústavu pod jeho vedením na projekte reléového pocítaca, ktorý dostal meno SAmocinný POcítac (SAPO). Trvalo celých sedem rokov než sa podarilo uviest prvý samocinný pocítac do skúšobnej prevádzky. Toto oneskorenie bolo spôsobené hlavne pre neplnenie dodávok potrebných súciastok, co bolo kamenom úrazu i pre vela dalších výskumných a vývojových projektov neskorších pocítacov. Napriek tomu možno tento okamih považovat za zrod výpoctovej techniky v Ceskoslovensku. Len na porovnanie vo svete zacala sériová výroba elektrónkového pocítaca IBM 604 už v roku 1947 ciže o takmer 10 rokov neskôr. Hned na zaciatku bol SAPO vyvíjaný s ohladom na odolnost proti chybám, co bolo v tomto období doslova priekopnícke riešenie. Tento smer vývoja si vyžiadala hlavne nespolahlivost základných operacných prvkov. Pocítac mal trojnásobnú aritmetickú jednotku. V praxi to vyzeralo asi takto: Pokial sa nezhodovali aspon dva z troch paralelne pocítaných výsledkov, previedla sa posledná aritmetická operácia znova a až po opakovanom zlom výsledku pocítac vyhlásil chybu. Samozrejme taktiež vstupné a výstupné zariadenia odpovedali svojej dobe. Pre vstup bol použitý snímac diernych štítkov a pre výstup písací stroj. SAPO mal bubnovú pamät o kapacite 1024 slov o dlžke 31+1 bitov. Neskôr sa kapacita pamäte zdvojnásobila na 2048 slov. Správnost zápisu do bubnovej pamäti sa okamžite overovala jeho opakovaným cítaním a porovnaním zo skutocnou hodnotou. Císla boli zobrazované v binárnom kóde. Inštrukcie procesoru mali dva operacné kódy. Jeden slúžil ako vnútorný kód inštrukcie a druhý riadil vstupno výstupné (V/V) operácie. Dalej mala každá inštrukcia až pät adries. Tri miesta ukazovali na miesta kde boli operandy uložené a dalšie dve adresy potom adresu nasledujúcej inštrukcie (jedna bola použitá ak operácia skoncila s kladným výsledkom a druhá bola pre záporný výsledok). Pocítac obsahoval približne 7000 kusov relé a asi 350 elektrónok. SAPO pracoval rýchlostou 3 operácie za sekundu. Bohužial jeho prevádzku sprevádzali rovnaké problémy ako jeho vznik a tak pocítac skoncil neslávne po troch rokoch skúšobnej prevádzky. V roku 1960 bol vyradený pre neopravitelnost poškodenej operacnej jednotky spôsobenej pravdepodobne elektrickým skratom. Výsledok projektu SAPO zaostal za svojím ocakávaním. Rozhodne sa nedá tvrdit, že to bolo spôsobené nedostatkom odborníkov v danej oblasti. Práve naopak, títo ludia majú zásluhu na tom že sa podarilo aspon toto. Vela z nich sa potom z rozcarovania nad touto situáciou rozhodlo v niekolkých vlnách opustit Ceskoslovensko. Urgovanie oneskorených dodávok a žiadostí o väcšiu financnú podporu a dalšie priestory bolo takmer na dennom poriadku, co výrazne uberalo silu a energiu. Najtažšie sa však niesla technická zaostalost, ktorá sa výrazne prehlbila v nasledujúcich desatrociach. Už od zaciatku vývoja výpoctovej techniky bol jasný rozdiel medzi nami a svetom spôsobený obmedzenými možnostami ceskoslovenského hospodárstva a blokovaním dovozu a technológii z vyspelých západných krajín. V dobe, ked bol SAPO uvedený do prevádzky boli vo svete už sériovo vyrábané elektrónkové pocítace a vývoj tranzistorových císlicových pocítacov sa blížil ku koncu a v roku svojho vyradenia (1960) naštartovala vo svete sériová výroba tranzistorového pocítaca IBM 7090, ktorý bol 5x rýchlejší než bežné relátkové pocítace.

3. Pokracovanie vývoja

Výskum, vývoj, výroba a používanie SAPO prinášalo praktické skúsenosti, ktoré pri absencii dostat sa k hodnotným zahranicným materiálom boli hlavným prínosom pri práci na vývoji pocítacov dalších generácii. Súbežne sa vyvíjali aj dalšie menšie relátkové pocítace. Na žiadost Fyzikálneho ústavu Ceskoslovenskej akadémie vied a s jeho aktívnou spoluprácou bol v rokoch 1950 -1952 vytvorený jednoúcelový pocítac M1 pre výpocet štruktúry molekúl. Jeho aritmetická jednotka pravdepodobne obsahovala prvé použitie prúdového spracovania dát na svete. Další malý pocítac E1a bol dokoncený v roku 1960. Bol riadený diernou páskou. Jeho priamy nástupca, pocítac E1b, mal už bubnovú pamät s 1000 slovami a desiatkové zobrazenie císiel. Bol úspešne uvedený do prevádzky v roku 1962. Dalším malým krôcikom v našej malej pocítacovej revolúcii bol experimentálny pocítac NMP10. Mal ešte riadiacu logiku na báze relé, ale v sériovej aritmetickej jednotke sa už objavila prvá polovodicová lastovicka v podobe diód a feritových jadier. Bohužial všetky tieto pocítace mali podobné problémy ako SAPO - vysokú poruchovost a zaostalost plynúcu z nedostupnosti súciastok. Zaciatkom roka 1960 zacal vo Výskumnom ústave matematických strojov (nový názov pre Oddelenie matematických strojov Ústredného matematického ústavu, neskôr premenovaný na Laboratórium matematických strojov a v roku 1955 opät zmenený na názov Ústav matematických strojov) nový projekt malého tranzistorového pocítaca pod názvom MSP. Aj v tomto prípade sa história opakovala. Celý projekt trpel nedostatocným sústredením kapacít a zlými dodávkami. Funkcný prototyp sa podarilo zostrojit až za pät rokov - v roku 1965. MSP bol pocítac pracujúci v desiatkovej sústave s pamätou 2500 slov schopný spracovávat alfanumerické dáta. Operacná rýchlost pre jednotlivé operácie bola udávaná v stovkách až tisíckach mikrosekúnd. I ked mal hotový pocítac na našom trhu ideálne podmienky, co sa týka velmi slabej konkurencie, aj tak sa na našom trhu nedokázal presadit. V rokoch 1967 - 1968 bolo predaných asi 11 zostáv tohto pocítaca. Napriek tak malému záujmu to bol další mílnik v našej histórii výpoctovej techniky, pretože MSP bol prvý u nás sériovo vyrábaný univerzálny pocítac. Prvým relatívne úspešným pocítacom sa stal až pocítac DP 100 vyvíjaný od roku 1962. Bol velmi úzko zameraný ako riadiaci prvok diernoštítkových výpoctových sústav používaných hlavne k spracovaniu hromadných dát. Poucenie z predchádzajúcich, nie celkom úspešných projektov a taktiež vdaka skúsenostiam s výrobou diernoštítkových strojov v podniku Aritma, ktorý sa na výrobe podielal, sa vývojári zamerali predovšetkým na jednoduchost a spolahlivost pocítaca. Pre vstup slúžil elektromechanický snímac dierových štítkov. Štítok prechádzal lamelami, pri prechode dierou lamela prepadla otvorom a vyvolala elektrický kontakt. Ako medzipamät slúžil dierovac diernych štítkov. Po nacítaní vstupných dát a programu sa po spracovaní vydierovali medzivýsledky, ktoré sa znova nacítali na vstupe a tak to pokracovalo až do konecného výsledku, ktorý sa vytlacil na tlaciarni. Pri napísaní trocha nešikovného programu nastávali situácie, pri ktorých sa operátori topili v záplave štítkov. Jednoduchost a spolahlivost pocítaca sa ukázali ako správne predpoklady a od roku 1967, po zavedení do sériovej výroby, bolo vyrobených a predaných v priebehu desatrocia zhruba 200 kusov DP100.

4. Prvý slovenský pocítac

Do roku 1968 si každá krajina riešila možnosti svojich pocítacov samostatne a tak bola prakticky nulová šanca rozširovania týchto kompletov o cudzie I/O zariadenia. Po dlhom úsilí pod záštitou prof. Ing. Ivana Plandera vznikol prvý slovenský pocítac RPP-16. Z technického hladiska bol tento pocítac jedno adresový, slovne orientovaný dvojkový pocítac, urcený hlavne pre výrobu a automatizáciu riadenia v reálnom case. Pocítac RPP-16 obsahoval špeciálne jednotky, umožnujúce vzájomné prepojenie pocítacov RPP-16 a prepojenie týchto pocítacov s riadiacim pocítacom vyššej úrovne. Pocítac bol samozrejme už pripravený na pripájanie rôznych externých zariadení, pomocou prostredia JSP (jednotka styku s prostredím). Vlastnosti pocítaca umožnovali vo vtedajšej dobe jeho použitie vo všetkých odvetviach výroby, dopravy, obchodu, služieb a automatizácie. Z historického hladiska sú nepochybne zaujímavé aj jeho technické parametre, ako napríklad: procesor s pamätovým blokom 4Kb ci kanál 1Kb prenosov. Prídavných zariadení bolo relatívne vela. V dobe, ked sa projektovalo RPP, zodpovedali všetky vstupno-výstupné jednotky danej dobe. Ako výstupné zariadenie sa používal elektrický písací stroj, ktorý bol neskôr nahradený monitorom a dierovac diernej pásky a vstupné zariadenie - snímac diernej pásky v priebehu rokov 1976-1978 nahradené elektrónkovými monitormi znacky Tesla. Tieto monitory však mali velmi neostrý obraz a s dnešnými monitormi sa nedajú porovnávat. Ich citatelnost klesala s pribúdajúcim casom, a tak sa po niekolkých hodinách na monitore nachádzali iba velké rozmazané flaky. Co sa operacných systémov RPP-16 týka, možno spomenút RTOS2, RTOS3, RTOS4, RTOS5 a MOS.

5. Koniec vlastnej cesty vývoja

Pocítac EPOS 2 bol završením vývoja výpoctovej techniky v Ceskoslovensku, ktorá sledovala vlastnú cestu vývoja. Priniesla vela originálnych riešení a nových nápadov (napr. použite dekadického zobrazenia namiesto dnes bežne používaného binárneho). V budúcnosti sa už uplatnovala koncepcia dovozu techniky z východného bloku a neskôr spolocný medzinárodný rozvoj socialistických krajín, ktorý bol zameraný na kompatibilitu a jednotnost riešení. Bola to nutná dan zrýchlenia dalšieho vývoja pocítacov. Bohužial preto sa muselo upustit aj od slubného vývoja inými smermi. Je len velká škoda, že význam vývoja a nasadzovania výpoctovej techniky bol u nás až do druhej polovicky 60. rokov velmi podcenovaný. Na vývoj a výskum sa vtedy nesústredili potrebné ludské a financné zdroje. To spôsobilo už spomínané oneskorovanie a dávalo velmi neuspokojivé výsledky. Dôsledkom toho potenciálni užívatelia výpoctovej techniky hladali možnosti mimo územia nášho štátu. Samozrejme, že narážali na vážne ekonomicky - politické problémy ako na našej strane, tak i na strane technologických vyspelých západných štátov. Napriek problémom sa do Ceskoslovenska podarilo priviest niekolko najpoužívanejších typov pocítacov, ktoré sa u nás uplatnili. Prvým dovezeným pocítacom bol nemecký ZEUS Z 11 v roku 1957. Medzi dalšími boli sovietsky URAL 1 a 2, nemecký LGP 30 a ZRA 1, anglický NE 803, SIRIUS a ICT 1901, americký IBM 1410 atd. Nákupy sa väcšinou realizovali z limitu Brnenských medzinárodných veltrhov pridelovaného na odkúpenie exponátov. Problémy s prevádzkou sa však vyskytli aj u týchto dovezených pocítacov. Napríklad Ústav teórie informácie a automatizácie (ÚTIA) kúpil v roku 1958 elektrónkový pocítac URAL1. O rok neskôr po odstránení konštrukcných porúch na magnetopáskových pamätiach a prevedení dalších zlepšení bol pocítac uvedený do prevádzky. V dalšom roku potom bolo nutné previest generálnu opravu, pri ktorej bolo vymenených 75% elektrónok a asi 10% germániových diód. Udržanie pocítaca v prevádzke znamenalo udržat prevádzkovú teplotu medzi 20-25° C, co obnášalo v letných mesiacoch velký problém, pretože pocítac mal velký tepelný výkon a generálne opravy sa potom opakovali každý rok. Dalšiu etapu využitia výpoctovej techniky predznamenávalo prijatie vládnej koncepcie rozvoja umožnujúcej dovoz pocítacov zo socialistických krajín. Typickým predstavitelom tej doby bol bieloruský pocítac MINSK 2/22. Po výmene pôvodného snímaca diernej pásky za domáci výrobok FS 1500 a dierovace predstavoval pomerne oblúbený a spolahlivý pocítac. MINSK 22 na území existoval asi v 60 exemplároch. Velmi významným bodom tohto obdobia bol domáci pocítac TESLA 200, ktorý používal na záznam dát 9-stopé magnetické pásky. Prístupová doba niektorých typov pamätí sa skracuje, a zacína sa pocítat na nanosekundy. Okrem spomínanej páskovej pamäte, zacal tento pocítac používat aj diskovú pamät. Dalo sa na nu zapisovat aj vo forme alfanumerických znakov (6bitov) aj vo forme císlic (4bity). Externá tlaciaren mala rýchlost 700 riadkov za minútu. Ako operacný systém bol použitý Supervizor Tesla 200. Výroba bola zacatá v roku 1969. Zo zaciatku sa podnik orientoval na používanie súciastok z dovozu. Neskôr sa cím dalej viac zacalo pracovat z vlastnými periférnymi zariadeniami. Pocítacmi TESLA 200 bola v priebehu 70. rokov vybavená väcšina výpoctových stredísk vysokých škôl. Svojou architektúrou sa pocítac priblížil pocítacom 3. generácie predstavovaných IBM 360. Spolu s vývojom císlicových pocítacov sa v priebehu 50. rokov vyvíjala i rada analógových a vela pracovísk sa zaoberalo práve týmto vývojom. Toto odvetvie výpoctovej techniky by si zaslúžilo samostatnú kapitolu, preto v skratke spomeniem len tie najvýznamnejšie. Urcite si to zaslúži univerzálny analógový pocítac MEDA 40 TA, oznacovaný aj ako elektronický deferenciálny analyzátor. MEDA40TA bol tranzistorový stolový pocítac, riešený stavebnicovým systémom. Vyrábal sa od roku 1956 v rôznych obmenách a dosiahol svetovej úrovne. Vyrobilo sa 1200 kusov z ktorých väcšina skoncila v zahranicí. Z dalšej rady stojí urcite za povšimnutie pocítac SARO, ktorý získal v roku 1958 Grand Prix na svetovej výstave v Bruseli a pocítac rady AP (AP 3M bol jedným z našich najväcších analógových pocítacov a pocítac APŠ, ktorého sa vyrobilo v 60. rokoch cez 400 kusov, a bol pre svoju cenovú prístupnost inštalovaný do mnohých stredných škôl). V roku 1973 ARITMA zaviedla do výroby úspešný pocítac ADT. To však bol jeden z posledných úspechov. Výroba analógových pocítacov, ktorých vývoj a výroba dosahovala svetovej úrovne bola postupne utlmovaná a nahradzovaná výrobou zaostalej císlicovej techniky. Tak ako castokrát, inokedy sa dobrá vec nepresadila a úsilie sa zmenilo iným smerom.

6. Jednotný systém elektronických pocítacov

V roku 1969 založili štáty združené v RVHP spolocný projekt jednotného systému elektronických pocítacov (JSEP). Bulharsko, Madarsko, Polsko, Ceskoslovensko a Sovietsky zväz postupne zapojili do projektu cca 20 tis. výskumných a vývojových pracovníkov. Tato medzivládna dohoda o spolupráci pri projektovaní výpoctovej techniky bola inicializovaná snahou odpovedat západnému svetu na ich úspešný rozvoj pocítacov, v ktorom bývalý komunistický blok zacínal silno zaostávat. Vo svojich zaciatkoch bol zameraný na pocítace tretej generácie a niesol oznacenie JSEP 1. Neskôr prišli sústavy pocítacov "triapoltej generácie" (JSEP 2) a pripravovaný a rozpracovaný bol projekt JSEP pre pocítace štvrtej generácie. JSEP 1 bol riešený v rokoch 1968 až 1974. Bol to prvý pokus o spolocné riešenie súborov pocítacov a príslušenstva v tak širokom merítku. To sa velmi jasno prejavilo i na výsledkoch vývoja. V mnohých prípadoch boli zadané pevné termíny dodržané na úkor presne dohodnutých konštrukcných ci iných vlastností. Presná technická norma nebola vopred vytvorená a vznikala spolocne s jednotlivými pocítacovými systémami, co bolo u rôznorodých vedeckovýskumných a vývojových kolektívoch, s nie celkom dobrou komunikáciou medzi sebou velmi bolestivá záležitost. Preto sa jednotlivé konštrukcné a technologické riešenia medzi sebou v rámci krajín líšili. Naštastie sa podarilo vyriešit vzájomnú kompatibilitu jednotlivých zariadení, co umožnovalo vzájomné prepojovanie, jednotné programovanie, inštaláciu a údržbu. Výsledný technický štandard sa opieral o tieto základné položky: - komunikáciu medzi zariadeniami (standart interface) - vnútorný kód pocítacov (nutný pre prenášanie programov medzi pocítacmi) - vnútorný kód a formát dát na médiách (nutný pre prenos dát pomocou médií medzi pocítacmi) - štandard pre nosic informácií - štruktúra slabík a dlžka slov (vnútorná organizácia pamäti) - formát inštrukcií a príkazov - rozmery skrine (výpoctový systém väcšinou zaberal rozlahlú miestnost, a preto bolo dôležité mat aj tento štandard pre projekt a prípadnú neskorú výmenu komponentov) Jednoznacnou snahou bolo dosiahnutie kompatibility po technickej aj programovej stránke s pocítacom IBM 360, ktorý sa stal vzorom pre vývoj. JSEP 1 v prvej fáze obsahoval pocítace EC 1010 (MLR), EC 1020 (BLR, ZSSR), EC 1021 (CSSR), EC 1030 (ZSSR), EC 1040 (NDR), EC 1050 (ZSSR). V priebehu výroby boli pocítace zdokonalované v urcitých casových úsekoch, cím vznikali modifikácie odlišné od prvých vyrábaných verzií. Postupne sa pridávali dalšie EC 1011, EC 1012(MLR), EC 1022 (ZSSR), EC 1032 (PLR), EC 1033 (ZSSR). Problémy, ktoré sprevádzali projekt, sa prejavili i na operacných systémoch. Pre JSEP 1 vznikli celkom štyri operacné systémy. Operacný systém OS 10 EC bol urcený pre pocítac EC 1010. Operacný systém MOS EC (malý operacný systém) bol urcený pre EC 1021. Systém DOS EC bol urcený pre EC 1020, EC 1022, EC 1032, EC 1033, EC 1035, EC 1040 a EC 1050. Zahrnuje varianty DOS-1/EC a DOS-2/EC. Systém OS EC bol najrozsiahlejším operacným systémom urceným pre JSEP 1 (OS-2/EC, OS-4/EC), ale v dalších variantoch i pre JSEP 2 (OS-6/EC). Mohli pod ním pracovat všetky pocítace s výnimkou EC 1010 a EC 1021. Zostava pocítaca obsahovala ovládací stôl, procesor s kanálmi, hlavnú pamät, riadiacu jednotku a periférne zariadenia. V Ceskoslovensku bol skonštruovaný a vyrábaný pocítac EC 1021 (ZPA 6000/20). Bol to po madarskom pocítaci EC 1010 najmenší univerzálny pocítac rady JSEP. Bol urcený najmä pre hromadné spracovanie dát. Aj napriek tomu, že bol malý, mal pomerne velký výkon, co bolo dosiahnuté použitím rýchlej zápisníkovej a riadiacej pamäti. Pocítac mal 65 inštrukcií, dlžku adresy pamäti 16 bitov, nepriamu štvor-úrovnovú adresáciu a zabezpecenie nepárnou paritou alebo kódom 1 z 2. Riadiaca pamät mala kapacitu 3072 slov o velkosti 72 bitov s vybavovacím cyklom 300ns. Hlavná pamät o kapacite 16 - 64 K slabík mala vybavovaciu dobu 800ns. Mala 1 multiplexný kanál so 16 podkanálmi a dva selektorové kanály. EC 1021 bola plne kompatibilná v rámci pocítacov JSEP a z hladiska formátu a kódu dát na médiách bola kompatibilná i s pocítacmi západného sveta (Siemens 4004, IBM 360). Strojový kód bol definovaný zhodne s menšími pocítacmi IBM a Siemens, preto bol kompatibilnejší ohladne programov písaných v assemblery zo západnými pocítacmi než z pocítacmi JSEP. Základ rady pocítacov tri a pol-tej generácie oznacovanej ako JSEP 2 tvorili pocítace EC 1015 (MLR), EC 1025 (CSSR), EC 1035, EC 1045, EC 1065 (ZSSR) a EC 1055 (NDR). EC 1025 bol nižší clen tejto rady. Bol to univerzálny výpoctový systém so všetkými charakteristickými znakmi a funkciami pocítacov tri a pol-tej generácie. Mal virtuálnu pamät do 16 M slabík a dynamické prekladanie adries, nepriamu adresáciu dát v kanáloch a ovládanie cez konzolový display. Záznam o chode systému a poruchových stavoch sa ukladal na pružný disk. Velkost operacnej pamäte 256 K slabík a rýchlost procesoru 30 až 40 tisíc operácií za sekundu. Neskôr bol inovovaný a distribuovaný pod oznacením EC 1026. Rýchlost procesoru stúpla na 80 tis. operácií za sekundu a operacná pamät sa zväcšila na dvojnásobok. V rokoch 1985 až 1986 bola prevedená dalšia inovácia pod oznacením EC 1027. Operacná rýchlost vzrástla na 200 tisíc operácií/s a kapacita operacnej pamäti vzrástla až na 2 M slabiky. Dalej sa už vývoj pocítacov rady JSEP nedostal a bol po roku 1989 ukoncený.

7. Systém malých elektronických pocítacov

Velká financná nárocnost pri získavaní velkých alebo stredných sálových výpoctových systémov, potreba udržania stálych klimatických podmienok, vyšší príkon ako aj postupná miniaturizácia a nárast výkonu pocítacov viedli k požiadavkám na menšie a lacnejšie pocítacové systémy pre menej nárocné úlohy. V roku 1974 bolo prijaté rozhodnutie o spolocnom rozvoji a budovaní Systému malých elektronických pocítacov (SMEP). Ich rozvoj prebiehal v Bulharsku, Ceskoslovensku, Madarsku, východnom Nemecku, Polsku, Rumunsku a Sovietskom Zväze. Odborníci týchto krajín sa dohodli na základných systémových parametroch ako je architektúra systému, kompatibilné rozhrania, programové vybavenie, fyzické rozmery atd. Na základe týchto dohôd bol potom v jednotlivých krajinách zahájený vývoj a výroba. Systém malých elektronických pocítacov oznacovaný ako SMEP 1 zahrnoval systémy postavené okolo procesorov oznacených SM 1, SM 2, SM 3, SM 4. SM 1 bol prvý výsledok projektu a mal najmenší výkon, ktorý postupne vzrastal s dalším vývojom. Spôsob prepojenia jednotlivých zariadení minipocítacov je rozdielny. U SM 1 a 2 je realizovaný pomocou rozhrania 2k. U SM 3 a 4 potom pomocou spolocnej zbernice. Vznikli tak dve nekompatibilné rady, aj ked zo spolocnými perifériami. A tiež inštrukcný kód oboch radov je odlišný. I ked sa odborníci poucili z chýb, ktoré sprevádzali projekt JSEP, rovnako sa im nepodarilo udržat jednotný systém. Ani pod centrálnym vedením celého projektu sa nedokázali odstránit tieto problémy. Preto sa neskôr upustilo od podpory nižších systémov (SM 1 a 2) a nadalej sa rozvíjali len vyššie systémy, pre ktoré bolo snahou medzinárodne koordinovat aspon programové vybavenie. Vývoj minipocítacov SMEP sa orientoval najmä na modely kompatibilné s výrobkami firmy DEC, predovšetkým PDP-11. Tieto systémy mali celú radu operacných systémov. Medzi najrozšírenejšie patrili LOS, diernopáskový operacný systém urcený pre SM 3 a 4. FOBOS bol diskovo orientovaný systém pracujúci v monoprogramovom i multiprogramovom (umožnoval spustit dva programy naraz) režime. DOS RVV 2 bol malý multiprogramový systém riadený udalostami. DIAMS bol multiužívatelský diskovo orientovaný operacný systém urcený pre vytváranie a prevádzkovanie informacných systémov. V rámci projektu SMEP 1 boli v Ceskoslovensku vyvíjané systémy SM 3/20 a SM 4/20 u VÚVT Žilina. Boli to pocítace zo spolocnou zbernicou. Používali asynchrónny prenos dát a paralelné pripojenie periférnych zariadení zo spolocným adresným priestorom. Obsahovali šestnástbitový paralelný procesor zo zásobníkovou pamätou a jeho inštrukcný kód mal 76 inštrukcií. Další vývoj oznacovaný ako SMEP 2 sa zameral na pocítace dalšej generácie. V Ceskoslovensku boli riešené pocítace oznacené SM 50/40 a SM 50/50 budované okolo mikroprocesorov a SM 52/11, SM 52/12 a SM 53/10, predstavujúce výkonnejšiu radu pocítacov. SM 50/50 bol šestnástbitový mikropocítac riešený stavebnicovým spôsobom. Bol plne kompatibilný s predchádzajúcimi pocítacmi SM 3/20 a SM 4/20. Mal i zhodný inštrukcný kód a použitie spolocnej zbernice umožnovalo použit všetky periférne zariadenia projektu SMEP. SM 52/12 bol prvým naším minipocítacom patriacim do triedy oznacovanej superminipocítace. Bol ekvivalentom k systému firmy DEC oznacovaného VAX-11. Bol vyvinutý rovnako ako ostatné ceskoslovenské pocítace projektu SMEP vo VÚVT Žilina a od roku 1986 sa vyrábal v ZVT Banská Bystrica. Bol obdobne ako ostatné modely orientovaný zbernicovo. Ako chrbtica systému bola použitá synchrónna 32 bitová zbernica pre adresu i dáta. Maximálna priepustnost bola 13,3 MB/s. Vývoj a výroba pocítacov rady SMEP bola postupne utlmovaná a po roku 1989 bola z ekonomických a technologických dôvodov celkom zastavená.

8. Záver

Vo všeobecnosti sa konštatuje, že pocítace tej doby sa vyznacovali velkou poruchovostou a problematickým programovým vybavením. Nemalo by sa však zabúdat na pôvodnú úlohu pocítacov. Kedže toto obdobie zacalo vznikat v období krátko po druhej svetovej vojne, dohlad nad vývojom týchto - na tú dobu - supermoderných zariadení prebrala vláda a vojsko. Zaciatok využívania pocítacov v armáde sa viaže na vznik prvých analógových pocítacov, ktoré vznikli z potreby pocítania rôznych parametrov dráh lietadiel. Kedže analógovým pocítacom trvalo riešenie deferenciálnych rovníc velmi krátku dobu, boli ideálne na použitie v protivzdušnej obrane, kde sa niekolko rokov využívali. Po roku 1989 sa otvorili nové možnosti a na náš trh sa zacali dostávat výkonnejšie pocítace.

9. Použitá literatúra a zdroje

(1) I.Brodnan: Stroje na spracovanie informácií (1975)

(2) J.Blatný , K.Krištoufek, Z.Pokorný, J.Kolenicka Císlicové pocítace (1980)

(3) J. Makóni: Pocítace a základy programovania (1973)

(4) Internet referaty.sk, cz zdroj - peterex