Ak niečo obmedzuje ľudstvo tak sú to hranice. Tu by som túto vetu mohol ukončiť a vlastne by sa kvôli tomu neoplatilo písať ani článok – stačilo by filozoficky „zamachrovať“ v jednom tweete.
Asi to je ešte dedičstvo zo sveta živočíšnej ríše. Zvieratá si vymedzujú svoje teritória a tie bránia. Potrebujú svoj priestor v ktorom chcú existovať. Toto si nesieme – človek si rád vymedzuje svoj priestor, zaberá pôdu či len potrebuje mať niečo „vlastné“. Ani to ale nieje úplne nevyhnutné nakoľko stále existujú kmene, kde nijaké vlastníctvo majetku alebo pôdy neexistuje.
Problémom sú ale umelé hranice. V našich mysliach a skutkoch. Myslím, že každý zažil ten taký ten pocit, že sa mu niečo podarilo, že sa prekonal. Že prekročil nejakú čiaru za ktorú sa myšlienkami neodvážil ani vstúpiť. Hovorí sa, že človek začne žiť až keď opustí svoju komfortnú zónu. Alebo by mal myslieť mimo zaužívaných spôsobov. Opäť prekročenie hraníc.
Stačí teraz zdvihnúť hlavu od tohto textu nech ste kdekoľvek. Určite uvidíte nejaké obmedzenia, normy, predpisy, odporúčania, zákony a podobne. Netvrdím, že nie nemajú zmysel alebo účel. To by sme to zase mali anarchiu. Skôr si myslím, že na to treba nazerať triezvo a určiť si, ktoré tie hranice nás robia „pánmi tvorstva“ a ktoré človeka obmedzujú.
Netreba ich veľkolepo búrať a robiť revolúciu. Práveže až prvé činy za nimi ukážu či to neskončí prvým krokom. Vraví sa, že ten je polovicou úspech, ale aj tú druhú treba dotiahnuť do konca. Denne je možné nájsť niekoľko príkladov ako ľudia prekonávajú svoje hranice – fyzické, zdravotné ale aj vnútorné. Raz som napísal, že človek dokáže čokoľvek a hranice neexistujú.
Občas stačí len odstup a pomenovanie vecí správnym menom.