Dnes tak zľahka filozoficky – kriticky. Poslednú nedeľu sa nám celkom pekne vyčasilo – taka falošná jar, tak som vytiahol bike s tým že ho trošku prevetrám a aj seba. To spôsobilo nával myšlienok a spomienok. Pravidelnému čitateľovi neušlo, že mojím „revírom“ je Záhorie. Ako jedno z mála území našej domoviny je totálne rovinaté.

Niesu tu kopce, no je tu Morava a krásny pás lužných lesov, ktoré sa vďaka komunizmu zachovali nakoľko v týchto oblastiach bolo zakázané pásmo - vstup len na špeciálne povolenie. Ako dnes si pamätám, že keď padla opona tak sme sa vybrali k rieke zamávať susedom. Mohol som mať asi 7 rokov, 4 kilometre dlhá cesta k rieke sa mi zdala nekonečná no kurz rakúskeho šilingu a československej koruny bol jedna k jednej. Čo o pár rokov samozrejme už neplatilo.

Akonáhle som mohol s bicyklom ďalej ako okolo domu tak som tieto miesta veľmi rád preskúmaval. Než prišla puberta tak som poznal doslova každú cestičku. Už tu som zaznamenával, že táto krajina sa mení – lesov ubúda, odpadkov pribúda. Pôvodný majitelia si nárokujú na to čo im bolo zhabané. Ako huby po daždi pribudli chatky v stále záplavovej oblasti. Štyridsať rokov divočiny začalo žiť iný život.

Cesta k bývalému priechodu do Rakúska od dediny bola ešte za čias, keď tu stál most obľúbenou víkendovou destináciou. Most skončil s druhou svetovou vojnou. Aj po 89-tom sa sem začali vracať ľudia. V zásade len na bicykloch alebo peši. Rodinky s deťmi a domácimi miláčikmi. Prišli na miesto, kde cesta končí na brehu rieky a pokračuje opäť na rakúskej strane.

Dokázal by som tu sedieť aj hodiny. Čas aj rieka plynuli. Na našej strane sa striedali nedeľní výletníci, ktorí to mali ako poldňový program. Na rakúskej strane sa jazdilo v zásade autom. Vodič prišiel, spomalil, otočil sa a odišiel. Pri brehu strávil asi desať sekúnd. Sedel som tam s kamarátom a výborne sme sa na tom bavili. Pozerali, aké sú na západe autá a nechápali sme čo z toho majú. Viedli sme dlhé debaty kde sú oni a kde my – všetko výborne obsiahol zvrat „ako blízko a ako ďaleko“.

Keď som bol v nedeľu pozrieť po tejto mne dobre známej ceste tak som sa stretol s nepríjemnou skutočnosťou. Stretol som 24 áut s osádkou domácich a len troch cyklistov, aj tí len prechádzali cyklotrasou. Zato na rakúskej strane to bolo ako u nás pre tými dvadsiatimi rokmi. Pohodička a cyklisti. Takmer bez áut.

Karta sa obrátila. Tajne dúfam, že nebude trvať ďalších 20 rokov aby sme zistili po čom si jazdíme autami. Celé územie pri Morave na našej strane je Chránená krajinná oblasť. Teraz aj u nás na tie autá máme, no stále platí - ako blízko a ako ďaleko.