Nedávne udalosti ma presvedčili, že na Slovensku sa od nežnej revolúcie dokopy nič nezmenilo. Slovensko malo mať konečne dospelú demokraciu, ktorú sme si práve pred pár týždňami pripomínali. Novembrové udalosti roku '89 si pamätám len ako šesťročné decko, ale v sebe mám tak nejako zafixované, že je to obdobie od kedy sa nemusíme báť a sme slobodný. Napriek tomu v každom smere je vidieť, že sme postkomunistický štát a všetko tomu aj nasvedčuje: právne zriadenie, mentalita ľudí, mladá generácia ktorá sa prispôsobuje tej hnijúcej komunistickej. Nedávny zásah polície ma presvedčil, že sme postkomunistický štát ale s komunistickou vládou. Niekto tomu hovorí aj policajný štát. Zbitý sprejer, hudobník či Hedviga ma v tom len utvrdzujú. Veď bola násilným spôsobom potlačená ohlásená a schválená demonštrácia jednej jedinej osoby. A nasledoval pokus o jej podplatenie. Boli ponížené jej základné práva a slobody. Len preto, že niekto sa chcel páčiť. Smutné.
Tak sa pýtam, že čo to bude nabudúce. Vládne nám človek, ktorý si november '89 ani nevšimol, spolu tam s nim sedí ďalší, ktorý sa verejne vysmieva každému účastníkovi týchto udalostí. Hanbím sa za takúto vládu, hanbím sa viac než po voľbách, kedy sa demokratickým spôsobom dostala k moci. A začínam sa hanbiť aj za to že som Slovák. Prečo? Lebo väčšina ľudí je s takýmto zriadením a stavom spokojná. Zákon už nič negarantuje a tí pri korite si ho ohýbajú ako chcú.
Tak nejako mám pocit, že ideálne by bolo ak by som bol nejaký nezamestnaný, totálny sociálny prípad alebo dôchodca. Každého to raz čaká alebo každému sa to môže prihodiť. Opierať celú politiku a smerovanie štátu o toto sa mi zdá nereálne. Považovať neproduktívnych ľudí za väčšinu, ktorá ma bonusy a na opačnú stranu okrádať pracujúcich a každého čo ma naviac - to je model súčasného sociálneho štátu. Chápem, že jeden človek si chce splniť svoj detský diktátorský sen, vďaka ktorému sa vraciame do horšieho obdobia než akým bol Mečiarizmus počast ktorého som veľmi silno začal vnímať všetko spoločenské a politické okolo mňa.
Tak si to zhrňme: potláčanie základných ľudských práv a slobôd, brutálny policajný štát kde sa má občan báť polície (Kaliňákove keci o službe občanom boli krásnou fraškou), siahanie na súkromný majetok a vlastníctvo, zákaz zisku, regulácia a zásahy štátu do trhu, smiešne chlebodarcovské vianočné odmeny dôchodcom. Populistické reči o sociálnom štáte, ktorý v skutočnosti neexituje – to prečo je to tak dôjde každému kto sa pozrie na štátny rozpočet, do ničoho „sociálneho“ totiž miliardy nepribudli. Najsmutnejšie je, že nám zaspala aj opozícia. Tápe na jednom mieste a nemá sa čoho chytiť, veď tiež má toho na rováši až až a staré známe „kto je bez viny nech prvý hodí kameňom“ platí dvojnásobne.
Schválne spomínam novembrové udalosti, ktoré boli tak dávno. Dôvodom je, že mi to začína pripomínať tieto časy. Už teraz si stojím za názorom, že ak by vláda s ničím radikálnym neprišla (v jej prípade takmer vždy blbosť na zastretie skutočných problémov) tak obdobie vládnutie Fica môžeme brať ako obdobie zbytočne premárnenej šance. Toľko heslovite k posledným výstrelkom a postojom vládnej garnitúry.