O odpornej vojne, ktorú začalo Russko proti Ukrajine som tu ešte nepísal. Stále mám problém to nejako vstrebať. Pochopiť sa to nedá. A zároveň sa na to nedá nemyslieť.
Na Deň víťazstva nad fašizmom som sa bol prejsť z Devínskeho Jazera do Devína. Pri Morave je krásne územie európskeho významu s vodným vtáctvom. A na trase sa pod železničným mostom do Rakúska dá nájsť dvojposchodový ROPík s dômyselne riešenou protipovodňovou ochranou.
Pre mňa úžasná vec, lebo som medzi desiatkami takýchto opevnení na Zahorí vyrastal. Boli všade: v lesoch, na poliach, v záhradách. Nespočetne som ich “preskúmal”. Až neskôr som pochopil prečo sa nikdy nepoužili. Potom za mnohými aj vycestoval.
Tak nejako mi to nedá a na tú prechádzku pravidelne spomínam a hovorím si: mali sme bojovať. Áno, nežil som v tej dobre, ale hľadiac na dnešnú odvahu a odhodlanie ľudí, ktorí bojujú za Ukrajinu.
História je moje obrovské hobby a tak nejako som na tie udalosti dlhé roky nazeral pol na pol. Aj, že rozumiem a aj že boli by sme na to sami. Vojna na Ukrajine, ale toto u mňa výrazne vychýlila. Odhodlanie a skutočné vlastenectvo počas Prvej republiky boli úžasné. Mníchov, ale zlomil chrbticu československého národa.
Odvtedy mám pocit, že nám stále tá chrbtica chýba. Áno, máme svetlé momenty ako Pražská jar, Nežná revolúcia a za Slušné Slovensko. Ale inak mám pocit, že hodnoty, svedomie, morálka, inteligencia, humanizmus, sloboda a celkovo demokracia sú v tejto krajine z plastelíny. Namiesto pevného ukotvenia je všetko veľmi tvarovateľné. Doslova ľubovoľne.
Máme fašistov v parlamente, kamaráti sa s nimi, ako opozícia, tak aj koalícia. Ak by sa sa rovnaký dôvod, ako používa Russko na Ukrajine, že sú tam fašisti aplikoval na Slovensko, muselo by okupovať aj nás. A pritom tí, čo by mali byť dôvodom fašizmu, Putina milujú. Oxymóron?
Opäť si zažívame históriu, lebo sme sa z nej nepoučili.