Leto sa mi s pribúdajúcim vekom lrepína aj nostalgickým spomínaním – napríklad minulý rok som si zaspomínal na cestovanie vlakom. Je to asi prirodzené, nakoľko počas letných mesiacov navštevujem miesta, kde som si užíval prázdniny.
Tieto popisované spomienky sa ale spájajú s o niečo skorším a širším spektrom mesiacov. Vybavili sa mi koncom mája, keď som čakal na prestup na bus.
Keď som bol malý sused mal (a asi stále má) obrovskú vysokú lipu na ktorú si môj otec spravil prípravok na oberanie kvetov. Vždy sme sa tešili, že môžeme zastavovať dopravu, než sme pozberali, čo napadlo pri oberaní aj na cestu. Dopravu = premávka cez deväťdesiate roky na dedine na vedľajšej ulici.
Ale vždy sme sa hrali vonku na ulici, než prišlo na zber. Väčšinou to vytiahlo von aj chrústy, ktoré sme naháňali. Na to, že som odjakživa introvert vždy sa bolo na ulici s kým hrať. Partie sa rokmi obmieňali. Lipa sa zberala ale vždy.
Dnes už takéto partie na uliciach nenájdete. Nefrflem, konštatujem. No hlavne sa nedivím, je zbytočné dieťa von posielať, lebo tam nikoho nenájde. A ak nájde málo kto sa púšťa do dobrodružstva, lebo z jedného videa vie byť trauma a šikana na dlhé roky. A dnes je kameramanom s mobilom každý.
Ale späť v čase. Samozrejme kvety bolo potrebné obrať a usušiť na stole v nejakej voľnej miestnosti.
Tie neobývane miestnosti domu si zase pamätám u deda. Plné stoly kvetov na sušenie. Ale o pol roka prišiel ich čas. Pri našich návštevách na jeseň.
Lipinkový čaj s citrónom a medom od deda. Keď zavriem oči viem si tú chuť a vôňu vybaviť. Ale v tomto živote ho už bohužiaľ neochutnám. Vtedy tak obyčajná vec. Teraz vzácna.
K tomu čaju bábovka od babky, dážď za oknom a to jarné slnko na lipových kvetoch, keď kvitli pred zberom bolo naozaj v tom čaji cítiť.