Festival Wilsonic je späť a v plnej sile. Alebo ako napísal Pika, kráľ sa vrátil. Wilsonic je bez debaty asi najzaujímavejšie hudobné podujatie aké môže nie len hlavné mesto, ale celé Slovensko ponúknuť. Veľmi ma potešilo, že po trojročnej pauze sa doň Tibor a spol. opäť pustili. Určite to nebolo ľahké. Najprv som tomu nechcel veriť, no ako bola informácia na oficiálnom webe lístky putovali rýchlo do elektronického nákupného košíka. A to vonku nebolo ešte ani jedno meno. No kto si niečo takéto môže dovoliť?
Každý rok som prinášal bohaté reporty, čo do slov aj do fotografií. Zisťujem, že už mi to nejde. Tak aspoň pár slov. Miesto konania bolo viac ako vhodné, prístupová industriálna cesta zaujala. SBSkári si krátili čas zábavnou pyroetchnikou, čo nás trocha vydesilo. Areál bol super rozvrhnutý, 3 stejdže – na tích v exteriéri sa hralo na striedačku, v Design Factory nonstop. Postarané bolo aj o pitie a jedlo, toalety boli luxusuné. Tu nie je čo vyčítať.
Prvý večer zaujala hlavne Princess Chelsea, ďalej Bonus – na Pohode si dám určite repete. Svoju existenciu tu ukončil projekt Trouble over Tokyo. Fantastický výkon, je to škoda. Machinedrum spravil párty ako sa patrí. The Suicide of Western Culture bolo sklamaním, toto nie je môj štýl. Ešte kúsok z Drums of Death a hurá domov. Druhý večer som mal svojho favorita daného a Henrik Schwarz nesklamal. Takto to mám rád. Alex Smoke bol zaujímavý, no dojem kazilo prezvučenie. Dobre naložil aj GLGN a len podčiarkol, že Gerzag netlabel je proste špička. DJ set by som si dal ešte raz. Svojmu menu nezostal nič dlžný ani Daedelus. Najprijemneším prekvapením tohto festivalu pre mňa boli Elektro Guzzi zo susednej Viedne. Na záver ešte popový Redinho. Som veľmi rád, že Wilsonic je späť. A podľa pozitívnych reakcií na sociálnych sieťach od návštevníkov nie som jediný. Klobúk dole a teším sa na ďalší ročník.
