Praha – Hlavní nádraží – asi štyri hodiny ráno. Dolámaný vystupujem z rýchlika z Budapešti niekam do Nemecka. Kupé bolo malé, klimatizácia nefunkčná. Konečne čerstvý vzduch. Mať na sebe len kraťasi a tričko nebol dobrý nápad, aj keď Bratislavský večer bol horúci.
Stanica zíva prázdnotou, je sobota. Okolo nej je pár ľudí – tieto rána sa socky od spoločensky unavených ľudí ťažko oddeľujú, tak nechcem škatuľkovať. Malý chlapec si ku mne príde vypýtať cigaretu, zahreší a sklamane odchádza. Dávam si radšej sluchátka na uši a idem sa stratiť do starého mesta.
Ak multikulti znamená, že stretám spolu podnapitých Poliakov, Ukrajincov, Rusov – v ďalšej skupinke Brazílčanky a Turkov tak potom v Prahe je ho dostatok. Všetci sú silno komunikatívny a pýtajú stále cigarety. Byť nefajčiarom je pre nich niečo neskutočné. Prichádzam ku Karlovmu mostu, skupinka Angličanov chce vášnivo diskutovať a pár fotiek do iPhone. Z neďalekého podniku na nich máva kamarát, že má ďalšiu fľašu absintu. Konečne som sám.
Pôvodne som nemal žiaden konkrétny plán, no nakoniec sa to ukazuje ako fotenie východu slnka z Karlovho mostu. Je tu relatívne prázdno. V priebehu pár minút sa tu vystrieda pár fotografov, nie som jediný kto čaká na slnko. Je až neuveriteľné ako každý lúč mení krajinu a mesto, ako postupne vykresľuje detaily a všetko sa osvetluje ako v štúdiu. Už dlho som nezažil taký pekný východ slnka. Znovuzrodenie.
