Tento článok je pokračovaním reportu z Pohody 2009.

… spolubývajúci na pár dní v tomto meste si začali lepšie kolíkovať stany a dávať na ne igelity. Prišlo mrholenie, spŕška a zase mrholenie. Kamaráti sa poobliekali do vriec na odpadky. Žlté na plasty, čierne na ostatný odpad – bola to zábava a voda nikomu nevadila. Ešte sme dlho pozerali na Tesco vzducholoď ako ju to zráža z tej výšky k zemi.

Dážď ustal a začali sa šíriť hlášky typu „Nezaprší a nezaprší“ či „To bolo všetko čo dokážeš?“. Došla hruška, tak sa kamaráti vybrali naspäť do bufetov. Zostávam v stane, že ešte sa pretiahnem a hneď idem za nimi. Začal som si baliť veci do vaku – chcel som ísť na veľmi skorý vlak v nedeľu ráno domov – to by znamenalo nulový spánok, takže som do toho vážne nešiel po hlave. Naraz prišiel veľmi prudký vietor a aj to 110 kilové závažie v podobe mojej maličkosti to v stane poriadne otočilo. Išiel som von, lepšie ho zakolíkovať. Kvapky doslova prefukovalo cez zen môj jednovrstvový stan čo zo sebou vláčim na festivaly od nepamäti. Volám kamarátom, nech sa vrátia – všetky tu sám neudržím.

Naraz sa otočím a O2 Aréna nikde, veci lietali okolo mňa a nebol som si úplne istý či pozerám správnym smerom. Výkriky a sanitky ma ale utvrdili. V tom okamihu ma nenapadlo, že sa niekomu niečo mohlo stať. Až keď sa začali vracať ľudia s tým ako to rozfúkalo areál, dokonca prvá práva o mŕtvom človeku. Neveril som. To predsa nieje možné. Sanitky však neutíchali, práve naopak – to neveštilo nič dobré. Kamaráti sa vrátili všetci. To už všetci ignorovali dážď a veci naberali rýchly spád. Reči o desiatkach zranených pri pohľade do areálu naberali reálnu podobu. Bola nariadená evakuácia návštevníkov.

Mechanicky som si pobalil ostávajúce veci a stan. Stanové mestečko vyzeralo strašne, ľudia z neho doslova utekali – veci nechávali tak ako tam boli. Smer bol jasný – vlaková stanica, spôsob dopravy tak isto – po vlastných. Domov som sa dostal bez problémov autom – ešte raz vďaka Šimonovi a jeho otcovi. Až z rádia som sa dozvedel, že Pohoda má skutočne ľudskú obeť a desiatky zranených…

Nebudem tu postovať videá ani fotky z nešťastia – za posledný týždeň ste ich mohli vidieť všade dosť. Behať po areále s fotoparátom mi prišlo zbytočné a trápne, preto som úmyselne nefotil. Chcem si pamätať len to dobré, aj keď to sa asi nedá. Veľmi ma mrzí čo sa stalo, Pohoda si to skutočne nezaslúžila. Je kopec iných festivalov, kde pojem bezpečnosť návštevníkov je úplne cudzí pojem a tam sa nestane nič. Možno náhoda, možno tá nešťastná trinástka.

Veľmi ma teší, že na Slovensku je ešte veľa dobrých ľudí, čo vedia vyjadriť svoju podporu pozostalým, zraneným ale aj festivalu. Podporu vyjadrujú aj ľudia ktorí pod spadnutým stanom boli a zažili si to na vlastnej koži. Tie stovky statikou, expertov na počasie, stavanie a stráženie stanu čo sa naraz vynorilo – to sú tiež neuveriteľné veci čo dokáže človek zo seba dosať a pritom na festivale ani nebol. Choroba, závisť a zlomyselnosť.

Média a tak isto aj návštevníkov zaujíma čo s Pohodou bude, respektíve či bude. Myslím, že do ukončenia vyšetrovania sa to nedozvieme a usporiadatelia ani nebudú mať dovtedy myšlienky púšťať do niečoho nového s čistou hlavou a plným nasadením. Tak či tak majú moju podporu – Pohoda je jedinečný festival a skutočne jedna z mála vecí na ktorú môžeme byť hrdí.

Snáď raz opäť budeme mať Vianoce aj v lete…