Kto ma právo ma kritizovať?



Aj keď sa tento článok tvári ako všeobecný tak poviem, že bude opäť o dohodách a trochu aj startupoch. Tak a teraz vítam všetkých, čo tento blog nezavreli a čítajú ďalej. Kritika je súčasťou nášho života v rôznych podobách. Kritici sú superhrdinami novín, hudobný kritici čiastočne určujú ako sa bude predávať hudba a akú pózu k nej ľudia majú zaujať. Najcitlivejšia je ale kritika, ktorá sa človeka dotýka osobne.

S kritikou sa ľahko stotožňuje, to máme v génoch. Radi si kopneme, udrieme, odpľujeme. S tým sa rodíme a kompenzujeme si ňou vlastné neúspechy.

Budem tu miešať ako kritizovanie samotnej osoby tak aj nápadu či podnikateľského zámeru. Hovorí sa, že prácu a súkromný život treba oddeľovať. No pri hype startupov to nie je možné, nakoľko ľudia okolo nich tým žijú a je ťažké rozlíšiť čo je „vec osoby“ a „vec projektu“.

Kto teda má právo kritizovať niekoho? Každý, lebo každý má právo na vlastný názor. Ak ide o dobre mienenú a konštruktívnu kritiku, ktorá nie len zhadzuje ale ponúka aj riešenie tak môže človeka posunúť. Nie každý to ale zvládne. Preto nie každý startupový mentor môže posúvať ďalej.

Tá konštruktívna kritika je u nás naozaj veľmi svetlou výnimkou. Väčšinou ide o osobné útoky. Čo s tým? Tu si pomôžem druhou dohodou môjho obľúbeného spisovateľa Dona Miguela Ruiza - nič si neber osobne. Je to extrém ale je to tak. Predstavte si, že idete po ulici a úplne neznámy človek vám povie, že ste blbec. Ako to môže vedieť? A ako na to zareagujete vy? Príjmete to za svoje a skazíte si minimálne zvyšok dňa? Necháte sa jeho názorom naočkovať? Ak áno budete sa tým len zožierať a príjmete to za váš názor. Ste blbec.

Nedajte sa odradiť kritikou a uvedomte si, že každému ide len o seba. Ak sa vám vysmieva alebo vás chváli vždy je v tom jeho osobný zámer. Takže aj pochvalu netreba brať osobne. Vy predsa nejdete za svojim snom alebo cieľom preto, aby vás niekto chválil. Robíte to preto, lebo viete že je to dobré. Viete sa pochváliť aj sami.

Don Miguel Ruiz tvrdí, že ak všetko prestanete brať osobne (aj dobré aj zlé) úplne sa oslobodíte. Nepoznám človeka, ktorý by to dokázal. Znie to pre mňa utopicky no prečo sa o to aspoň čiastočne nepokúsiť. A čo ak sa vás dotknú niečim osobným, napríklad vám povedia že by ste mohli pár kíl zhodiť. Jasné, že to sa dotkne každého, ale len preto, že v sebe nemá túto vec vyriešenú. Ľudia okolo mňa často otvorene rozprávajú o svojich nápadoch a víziách, chcú počuť môj názor. A neraz sú to úžasné veci, ktoré by sa mali realizovať. Zaujímavé na tom je, že na to tí ľudia nenabrali odvahu. Dôvod? Ich nápady im skritizovali najbližší: priatelia, partneri, rodičia. Ľudia na ktorých dávame najviac. Aj tak si myslím, že ak človek tomu verí mal by si za svojim ísť. Inak to skôr alebo neskôr bude ľutovať.

Tiež nie som v tomto ideálny a strašne veľa projektov hejtujem, alebo si voči nim nechávam vyhranený názor. Aj keď ma daný startup nezaujme a nevidím v ňom aktuálne prínos často ho ďalej sledujem. A občas sa to zvrtne. Začne sa mi páčiť sa mi s akým zápalom na ňom dokáže človek pracovať, verí mu. A neraz mu postupne začínam veriť aj ja, dostal ma jeho príbeh. Často krát rád hovorím, že ak by bol startup weekend a niekto by tam robil Twitter alebo Facebook (a ani jeden by ešte neexistoval) tak ho s tým jeho diskusným fórom ako porotca pošlem domov.

Nedávno som čítal krásnu myšlienku, že starý ľudia majú pocit, že majú väčšiu právomoc kritizovať lebo majú viac skúseností. No to môže znamenať, že sa len dlhšie mýlili.

Staň sa fanúšikom

TOPlist TOPlist