Opäť som si nechal pár dní na utriedenie myšlienok z tohtoročného najväčšieho Slovenského festivalu Bažant Pohoda. Pôvodne som sa psychicky pripravoval, že bude tučný report tohtoročných headlinerov a aj fotografie priebežne dávaný na kuultur.com. Vstupenku som mal kúpenú od decembra, už to chcelo len povolenie na fotenie. Bohužiaľ som sa nezmestil do kapacity akreditácií. Toľko k otázkam prečo niesu žiadne fotky či report na spomínanom webe.
Na druhú stranu som však tomuto mohol brať Pohodu ako relax a nie ako prácu a užiť si ju s priateľmi. Príchod možno datovať od štvrtkového podvečeru. Vlak z Bratislavy bol prekvapivo plný, namiesto natrieskanej kyvadlovky padla voľba na pochod po svojich. Štvrtkový príchod predtým než to všetko vypukne je fajn – človek uťahaný nemusí hneď utekať pod pódia ale pomaličky sa socializuje.
Zo štvrtkového programu som teda zachytil len Štátnu filharmóniu Košice a Zbor sv. Cecílie – W. A. Mozart: Requiem. Nasledoval presu na veteránov The Stranglers, nič co by ma uchvátilo ale na vyplnenie večera postačujúce. Krátko pred jednou hodinou som to vzdal a išiel spať. Kosa bola neskutočná.
Piatkový deň začínal optimisticky, všetko naznačovalo že to bude dobrý a slnečný festival. Mestečko sa začínalo plniť a po raňajkách moje kroky smerovali do Divadla Na tahu na Zahradní slavnost. Tešil som sa aj na diskusiu Kto ovláda naše média?, no tu bolo plno a vzduch nedýchateľný. Presne na obed na Tesco stage bolo oficiálne otvorenie festivalu Michalom Kaščákom, potom Peter Breiner a Štátna filharmónia Košice zahrali 27 hymien. Išlo o hymny všetkých účinkujúcich. V skutočnosti ich bolo tridsať – naviac sa hrala „pekná“ verzia Českej, festivalová verzia Ruskej, iná verzia Americkej a dva krát Pohodová úprava Slovenskej hymny.
Skutočný hudobný program som začal na britských Metronomy – veľmi príjemné prekvapenie a začiatok. Zmes elektroniky a gitár nejaký ten piatok môžem. Presun pod hlavné pódium na Miss Platnum. Riadna smršť energie pod páliacim slnkom, v polke koncertu ale nastali nejaké technické problémy. Rad by som si ju vypočul ešte raz. Menšia prestávka a opäť hlavný stage – The Futureheads. Post-punková skupina, ktorá ešte pred desiatimi rokmi začínala v garáži a vypracovala sa až na hranie na veľkých festivaloch. Napriek tomu, že éra punku je už dávno ta tam tak ich zvuk je výborný. Presun pod O2 stan na Golden Filter bol výbornou voľbou. Hovorte tomu nudisco či syntypop, mňa riadne toto americké duo „rozdovádělo“. Elektro už dlho nieje doménou len Nemecka či Británie.
Večerný program začal snáď najväčším sklamaním tohtoročnej Pohody. Ian Brown. Po prvých hláskach z jeho hrdla som nevedel, či u mňa na predchádzajúcom pódiu nedošlo k nenávratnému poškodeniu sluchu, alebo či začalo pracovať to pivo. Keď som sa obzrel okolo seba nebol som jediný v šoku. Ian bol hlasovo úplne mimo, poviem to slušne. Indispozícia? Čo veľmi ľutujem je, že som nestihol celé vystúpenie Dope Aviators. To čo som zachytil hodnotím ako najlepšie čo kedy Pohoda ponúkla. Veľmi príjemné, bezprostredné a úprimné. Vážne som to nečakal. Potom opäť návrat pod Tesco stage na Klaxons. Tu nieje príliš čo písať, ako som sa tešil minulý rok tak som sa tešil aj tento. Na známe veci som sa chytal, na neznáme už toľko nie a prišli mi až monotónne. Trojica Friendly Fires tiež nieje na scéne príliš dlho, majú za sebou len jeden album a pár EP no na pódiu to vedia. Večer som ukončil v Jamajských rytmoch – Max Romeo je žijúca reggae legenda a predviedol že aj v 62 rokoch mu to ide.
Vstať v sobotu ráno býva ťažko, z pohľadu pesimistu mate polku festivalu za sebou – mne sa páči viac ten optimistický pohľad. Polka festu ešte predomnov. Dobrým začiatkom dňa bola Para. Malo to energiu a šťavu, dokonca som mal pocit že na nich chodí čoraz viac ľudí. No už sa mi zdajú akýsi unavení a namyslení. Opäť môj skromný dojem. Pomerne veľmi milým prekvapením boli pre mňa Casiokids – tých som si riadne užil. Formácia vznikla v roku 2005 a jej členmi sú Ketil Kinden Endresen, Fredrik Øgreid Vogsborg, Omar Johnsen a Kjetil Bjøreid Aabø. Opäť veľmi dobré spojenie gitár a elektroniky. Severské krajiny ak prekvapia tak že totálne – stačí spomenúť The Whitest Boy Alive alebo Röyksopp. Dal by som si určite repete. Tomu čo predviedli The Shoes hovorím francúzska diskotéka. Výborne zvládnutý dj set čo neurazí.
Večerný program mi otvoril producent Ethan Kath a vokálistka Alice Glass – hovoria si Crystal Castles, sú z Toronta a najlepšie sa na nich hodí nálepka experimental. A okrem hudobného vedia zanechať aj vizuálny dojem. Vrcholom festivalu boli pre mňa The XX. Len mál kto dokáže pár tónmi a slovami toho toľko povedať, k tomu thajské lampióny. Zimomriavky všade. Po príchode domov som hneď musel pustil Shelter – no chýbal mi tam ten záver ATB – 9 PM (Till I come) ako naživo. Ale späť na festival. Po takej dávke emócii nebola iná možnosť než ísť na Múm. Nielen severania ale aj Islanďania majú niečo do seba. A Island to niesu len Sigur Rós, vokály Múm sú nezabudnuteľné. Na záver ešte retro vypalovačka z môho mládí – Leftfield. Je im chválou, že dali plný koncert nie len skrátenú festivalovú verziu.
Tolko k hudbe a účunkujúcim, ktorých som si odstál, odsedel, odtancoval či odležal. Samozrejme obiehal som priebežne všetky pódia, tak len dúfam že na nič podstatné som nezabudol. Teraz k samotnej organizácii. V prvom rade som rad, že festival sa po minuloročnej udalosti konal aj tento krát. Určite to nebolo ľahké rozhodnutie, o to viac si cením že organizátori sa rozhodli pre tu ťažšiu ale nám návštevníkom príjemnejšiu voľbu.
Dopravu som neriešil, v stanovom mestečku bolo dosť priestoru. Tradičných toi toi budeik bolo až až a priebežne boli čistené. K dispozícii bola voda, aj keď pár mojim priateľom pravdepodobne nepadla. Ceny piva a Kofoly bolo myslím v pohode, jedlo sa tiež dalo. Tu nemám žiadne výhrady. Nejaký ten fest som už zažil a musím povedať, že v hygiene a stravovaní je Pohoda nadštandardom.
Za dobré rozhodnutie považujem aj obmedzenie počtu návštevníkov na 30 tisíc. Na prvé počutie je to masa, no keď sa to roztiahne je to myslím ten pravý počet pre Trenčianske letisko. Možno čo by ma z praktických vecí potešilo by boli siete proti slnku ako po minulé roky. Tieňa bolo málo, slnečníky pri občerstvení permanentne obsadené, o O2 Aréne keď sa nehralo ani nehovorím.
Už teraz som zvedavý aký bude budúci ročník. Či organizátori opäť siahnu po takmer neznámych skupinách a projektoch, alebo opäť zaradia aj „tučné mená“. Určite sa teším, bude to Pohoda.