Dalo by sa povedať, že asi 90 percent hudby získavam z internetu. Neviem ako ste na tom vy, ale tých zostavajúcich desať percent tvoria vinyly, audio CD a vlastná produkcia.
Ak si teraz odmyslím elektronické obchody s MP3 (u nás stále cudzí pojem) a ilegálne zdroje tak ešte stále zostáva veľké množstvo kvalitnej a voľne dostupnej produkcie. A to rôznych žánrov – kedže viac inklinujem k tej ektronickej je to o to jenoduhšie, nakoľko sa neodmysliteľne spája s pojmami ako informačné technológie či internet. Existuje niekoľko internetových labelov, ktoré ponúkajú verejne a zdarma celú svoju produkciu. To ani nehovorím o setoch ktoré sa dajú počítať na tony. Aj tu treba často vytriediť zrno od pliev. Niekto na to nemá chuť a radšej sa vráti k osvedčeným zdrojom. Veľmi často sa mi stáva, že keď aj v playery náhodou natravím na nejakú vydarenú vec, tak sa z jej ID3 tagov nedozviem absolútne nič. Dopátrať sa tak k autorovi a jeho ďalšej produkcii je takmer nereálne. Toto považujem za veľkú škodu. Nechápem, ako niekto môže toľko hodín stráviť nad svojou produkciou a nedá si námahu už tých pár sekúnd aby ju otagoval než ju hodí napospas do vĺn internetu. Samotný autor o veľa prichádza – myslím že spätná väzba je v tomto hudobnom štýle viac než dôležitá. Naviac dnes existujú vyhľadávače, ktoré „schrúmajú“ aj takéto metadáta. To ani nehovorím o službách na upload vlastnej produkcie – tie často spoliehajú na vzorovo vyplnené informácie, nakoľko ich použijú na zaradenie, pomenovanie atď. skladby/setu.
Tracky ako „untitled“, „wavedump“ či „uknown“ znejú dobre, ale ak sa v celom albume menní len číslovka na ich konci nieje to bohvieaká vizitka. Samotnou kapitolou sú často nádherné artworky, ktoré nikto nepribaľuje. Na čo potom je, keď je to jediný spôsob ako môžu byť niekym uzreté. Asi som len rozmaznaný, ale na takéto veci si dosť potrpím.