Trvalo to troška dlhšie ale konečne som odhodlaný hodiť report aj na tento virtuálny „papier“. Festival Wilsonic sa minulý rok presunul z Bratislavského PKO na pekné miesto – breh Dunaja, konkrétne Tyršovo nábrežie. No a na tomto mieste sa konal aj tento rok. Wilsonic sa už stal každoročnou oslavou toho najlepšieho z oblasti súčasnej modernej hudby, prezentovanej v živom kontexte. Na jednom mieste sa tak stretajú dj's a či čisto inštrumentálne zložené zoskupenia. Myslím, že toľko by na predstavenie stačilo. Prvý večer som sa na festival dostavil niečo po desiatej hodine večer (začiatok bol už p 19:00). Počasie bolo fajn, len ma troška prekvapil chaos na vstupnej bráne, druhé prekvapenie nastalo keď ma ujo s SBS nechcel pustiť dovnútra s fotoaparátom. Na otázku, kde tu je teda nejaká úschovňa mi pohotovo odpovedal, že s fotoaparátom ma dovnútra nepustí. Tak som mu ukázal, že nemám žiadnu zrkadlovku a nakoniec sa mi dovnútra podarilo dostať. Toto nepokladám za nejaké mínu, len si robil svoju prácu. Ale aj tak. Hneď druhý zádrhel bol v programe. Žiaden som nedostal, pritom každý rok sa rozdával vždy na vstupe a pol vyložený aj pri stánkoch s chlastom. Takže som behal spočiatku popamäti čo som si z programu z domu zapamätal. Tento rok mal Wilsonic päť pódií, ktoré boli rozmiestnené inak ako ten minulý rok. Na svojom mieste ostala samozrejme len ARÉNA, najväčší priestor pokrylo LIVE pódium, pribudol stan CLUB a dve pódia v klube Nassau, čo je loďka zakotvená na Dunaji.

Piatková noc patrila jednoznačne francúzom, na LIVE stage ma zaujalo zoskupenie Nouvelle Vague so svojou mimoriadne charizmatickou speváčkou, proste tak si predstavujem nespútanú francúzku (: Silným zážitkom bolo aj vystúpenie štvorice dj's s názvom Birdy Nam Nam, ktorý si ihneď získali publikum svojou zohranosťou a umením za gramofónmi. Tie sa v ich rukách premenili z prehrávačov na skutočné hudobné nástroje a návštevníkom nestačili ani dva prídavky. Myslím, že ten abstrakt, ktorý Wilsonic do istej miery prezentuje si môžete predstaviť aj vďaka vystúpeniu Jimmyho Edgara, no na mňa toto bolo až príliš nesúrodé a nepravidelné – jednoducho silná káva, ale ľudia sa bavili. Po minuloročnom úspechu Nôze sa s tejto dvojice už pomaly stali maskoti festivalu. Samozrejme medzi tým som pobehoval aj medzi ostatnými pódiami. Dosť kritická situácia nastala na „loďke“ keď sa na ňu púšťal len obmedzený počet ľudí a bolo si treba odstáť peknú radu. Tu boli dve pódia nad sebou, no na stage BOAT 2 ste museli byť nalepený na reproduktoroch, nakoľko sa zvuk neznesiteľne prekrýval. Ako pozitívum však beriem, že to bolo jedno z mala miest kde ste si kľudne mohli ľahnúť a chvíľočku pri sviečkach relaxovať. Druhý deň začínal o niečo skorej, no ja som sa na nábrežie dostavil približne v ten istý čas ako deň predtým. Tento raz prebehla vstupná prehliadka bez akýchkoľvek problémov. Doma som vytlačil program na sobotný večer, takže po tejto stránke som už prehľad nestratil. Mal som vybratých troch favoritov večera, ktorých som si nechcel nenechať ujsť – nič viac som neočakával. O to viac potešilo, že som niečo naviac dostal.

Na začiatok ma zaujali uletení Psapp z Británie, nasledovali asi headlineri celého festivalu Koop, jednoducho umelci s veľkým „U“. Troška ma sklamala informácia, že Chris Clark kvoli problémom s lietadlom sa nedostaví. Najväčšim prekvapením tohto večera však pre mňa boli Erik Sumo & Band z Maďarska – nespútaný živel v podobe speváčok ale aj hudobných výkonoch publikum patrične ocenilo. Svoje zastúpenie tu mal aj nemecký Sonar Kollektiv a to v podobe Thief a Jazzanova & Clara Hill. Celý čas bol zvuk na Wilsonicu veľmi dobrý, sklamanie nastalo bohužiaľ pri vystúpení Jazzanova & Clara Hill. Napriek tomu, že Clara sa mimoriadne snažila a ospravedlňovala rozladený zvuk po vystúpení Thief dosť pokazil dojem. Alexander Barck to potom výborne dorovnal svojim setom, proste nemám výhrady a nemôže byť všetko geniálne. Po dubstepových Digital Mystikz som sa pobral na vlak. Často sa medzi návštevníkmi a neskôr aj na diskusnom fóre ozývali hlasy za nedostatok stánkov z pivom, predražené občerstvenie a pod. s týmto sa neviem stotožniť nakoľko som tieto služby nevyužíval. Z vydýchaným vzduchom ako v Aréne tak aj Nassau bolo treba počítať, nakoľko tieto priestory niesu stavané na taký masívny nával. Pre mňa bola prioritou hudba a tej som dostal za pár korún naozaj požehnane. Wilsonic je jediný festival svojho druhu na Slovensku, hudobne sa mu môžu priblížiť snáď ešte NuJazz Days. Latku má nastavenú dosť vysoko, po hudobnej stránke má určite čo ponúknuť aj v budúcnosti. Tak isto je to výborný štart festivalovej sezóny a už teraz sa teším na jeho ďalší ročník, ak sa pošťastí tak už môj štvrtý.